Vince il nostro amor

V poslednej dobe nespoznávam vlastné dni. Nevstávam s restom z predošlého dňa, nepoznám neproduktívne predpoludnie a nemám vždy plnú kabelku kartičiek na učenie. Nepíšem neisté básne po okrajoch skrípt ani sa nezatajujem pred kamarátkou, aby som sa mohla učiť. Ak mi bije prudko srdce, znamená to, že zdola zazvonil Z. a ja som sa jednak zľakla toho nemožného zvončeka a jednak sa mi chce tancovať, kým nevyjde na druhé poschodie alebo že si práve dáva dole tričko.

Akosi už nespoznávam ani vlastné noci. Nezaspávam s ťažobou na hrudi ani strachom, či toho robím dosť. Nelíham si s vychádzajúcim slnkom, sprchujem sa o ôsmej. Buď rýchlo odkvacnem od únavy s prijateľným vedomím, že ma čaká 7 hodín spánku alebo pošlem svoje prsty k jeho paplónu. Keď sa v noci zobudím, kontrolujem čas a väčšinou sa rozhodnem zabrať jeho časť postele, ohriať mu chrbát a bez prehadzovania zase zaspať. Cítim sa trochu previnilo, musím mu pustiť tú časť Priateľov, kde Ross „váľal sudy“, aby sa Rachel vrátila na opačnú polovicu lôžka.

Nespoznávam niektoré svoje reakcie. Práca s ľuďmi ma učí sa nad mnohé povzniesť , nepúšťať do vyhrotených konverzácii, ak to náhodou nevyžaduje česť , ale to, čo mi nik nevezme, je frflanie. Frflem celý čas, čo nám v podniku pečú pizzu a Z. ma nezarazí. Občas si ešte vybavím otázku od jedného z vašich obľúbených birdzákov – ako vraj viem, že Z. je ten pravý. Spomeniem si na ňu preto, lebo stále nachádzam nové odpovede a hoci je ich už toľko, že by sa nezmestili do celého úložného priestoru tohto bytu, ja ich nosím neustále so sebou. Niekedy ktorýsi z nich vytiahnem z vrecka, vylovím ho spomedzi použitých mhd lístkov a rezervného gombíka, nechám ho šplhať rukávom, krkom a ešte ďalej a ďalej, až kým mi ním nepremokne myseľ. Tak idem ráno do práce, pozerám von oknom, ale nevidím krátky rad pred maličkou fornetárňou ani osamelú čiapku pohodenú na lavičke. V hlave si práve vnáram nos do jeho jamiek v lícach a myslím na to, ako mi ide vziať vodu, keď som unavená, ako keby on celý týždeň nepracoval tiež.

Nespoznávam svoje Vianoce. Nehanbím sa sama pred sebou, že som zjedla pred polnocou ďalší kúsok kapra, nepozerám Luskáčika s osnovou diplomovky v lone. Neprajem si pod stromček nič z oblečenia, lebo som celé dni v bielom. Zdá sa, že rádiá konečne zistili, o čom to Lucie spievajú, lebo som tento rok ešte nezačula Medvídka. Miesto toho si stokrát púšťam, že Vince il nostro amor, usmievam sa pri spomienke na Z. spev a zase sa zaľubujem. Konečne aj pocit, ktorý spoznávam. Dodáva môjmu novému stereotypu mäkkú perinu bezpečia.

 Pseudoblog

9 0 0 0 5

Komentuj

2 komenty k blogu