2O. august 2OO8 - skúška z Finančného manažmentu

Polka augusta, vonku svieti slnko tak výrazne ako som po tom túžil posledných pár dní. Všetko pod 21 rokov, čo má nohy a ruky schopné k pohybu je teraz vycapené pri vode. A čo ja?

Práve som zatvoril knihu z Finančného manažmentu s pocitom, že neviem o nič viac ako som vedel predchádzajúce dva razy na skúške a tento tretí a posledný krát môže vyjsť leda tak zázrakom.
S pocitom, že by som sa na to celé najradšej vykašlal vychádzam von z tmavého príbytku do slnkom zaliatych ulíc mesta.

Pred školu prichádzam práve včas, aby som stretol hŕstku spolužiakov pofajčievajúcich či len tak bezradne postávajúcich pred budovou s rovnakým osudom ako je ten môj.
Zachytávam útržky rozhovorov typu: ,,vy1ebme sa na to," alebo ,,pome domov a dojdime s externistami o týždeň." Dostávam otázku, či to chcem písať a odpovedám, že keď už som sa sem uprostred letných prázdnin dovalil, nemienim odísť bez aspoň podpísania prázdneho papiera.

Vstupujem do školy a kráčam po schodoch. Cestou stretávam ešte dvoch deprimujúco pôsobiacich spolužiakov s otázkou ,,učil si sa?" v očiach a už o malú chvíľu vstupujem do veľkej dusným vzduchom naplnenej posluchárne.
Viem že nás nie je veľa a tak z čistej recesie obsadzujem prvé miesto priamo pred prednáškovým pultom.
Ťaháky nemám, vedomosti bieda a odhodlanie zatiaľ nulové. Hecovať na výkon sa zvyknem zväčša až minútu pred tým ako začnem písať.

Kvapka potu steká po mojom chrbte a ja dvoma prstami odlepujem tričko od povrchu tela. Vstávam a skúšam otvoriť okno najbližšie ku mne. Keďže vyzerá byť zaseknuté, trhavým pohybom sa ho snažím presvedčiť, no aké je moje prekvapenie keď mi kľučka zostáva v ruke. Zalieva ma nepríjemná horúčava a tak sa radšej vraciam na svoje miesto.

Práve včas. Do učebne vstupuje postaršia prorektorka s hŕbou papierov a jej začudovaný zrak spočíva na mne. Stručne ju informujem o tom, že veľká časť mojich kolegov je ešte vonku na vzduchu a ona ma pochopiteľne posiela po nich.

Akonáhle oznamujem skupinke pred hlavným vchodom, že je čas odovzdať svoje vedomosti do rúk pani prorektorky, všetci, niektorí ihneď, iní s váhaním odchádzajú smer parkovisko alebo autobusová zastávka.
Dostáva sa mi ešte pár posmešných a pár povzbudivých slov a vzápätí osamote kráčam do učebne.
Vstupujem a oznamujem skúšajúcej, že z veľkej odvážnej armády študentov sa do boja vrátil len jeden. Zprvu vyzerá nazlostene, že sa na to všetci vykašľali a vzápätí mi hodí papier s otázkami a slovami ,,to tu budem s vami zabíjať hodinu svojho času?".

Sadám si zaň a zisťujem, že prvá otázka je moja vysnívaná. Cítim jej spaľujúci pohľad na svojej tvári no nechcem dať najavo strach a tak píšem čo ma napadá.
Čas plynie a ju prestáva baviť sedieť tvárou ku mne a tak sa začne prechádzať naokolo. Trochu sa uvoľňujem a píšem ďalej. Ako drak. Ruka ma už naozaj celkom dosť bolí, to pretože to chcem mať rýchlo za sebou a na papier škriabem rýchlejšie ako je mojím flegmatickým zvykom.

Niečo krátko hodinu po začiatku už aj dokončujem a teraz už usmiatej prorektorke odovzdávam dva plné papiere mojich pseudovedomostí. Posiela ma sa prejsť a odkazuje ma za desať minút na svoj kabinet.

Obvolávam ľudí s ktorými mám ďalšie plány v tento deň, že musia chvíľu počkať, keďže som nerátal s tým, že moja práca hneď prejde i opravovacím procesom...
Chcem ešte navštíviť toalety keď sa vo dverách objavuje tvár mojej skúšajúcej a volá ma do svojich osídiel.
Vstupujem teda do malej zapratanej miestnosti a sadám si na stoličku oproti nej.
,,Páči sa mi vaša práca, vidím že tomu rozumiete (hahaaa zle vidíš), ale mám k vám ešte pár doplňujúcich otázok (no do riti)."
Položila predo mňa moje ťažko vymyslené dielo a začala ma citovať. Musím priznať, že takto nahlas moje vedomosti znejú naozaj vtipne.
Zvolil som teda taktiku ,,prikyvuj a dopĺňaj," a tak som len prikyvoval na jej obohacovanie mojich chudobných vedomostí, prípadne som doplnil vždy jedno dve slovíčka z jej vlastnej nedopovedanej vety, čím som minimálne dával najavo, že ju počúvam.
Ozaj, niekedy by som sa pri tomto chcel vidieť. Vždy si pripadám ako úplny idiot a často keď si čo i len predstavím ako sa tvárim je mi do smiechu... to len tak na okraj.

,,...podľa mňa ide naša ekonomika dole vodou," pozrela na mňa akoby čakala že s ňou budem nesúhlasiť. Prikývol som. Povzbudená mojim zdanlivým súhlasom teda pokračovala: ,,tieto rôzne automobilky, ktoré sa u nás stavajú, všetko sú to zahraničné investície. Nikto nehľadí na tento vzorec efektívnosti výnosu do budúcna (odvolala sa na čudný vzorec ktorý do mňa posledných pár minút vtĺkala a ja som nadvihol obočie - akože jasnééé cháápem kam tým mierite - a tupo prikývol). A čo bude potom?" Spravila dramatickú pauzu aby mi dala šancu sa spamätať, kým vyriekne osudový ortieľ našej ekonomike.
,,Čo bude potom keď sa automobilky, rozhodnú odísť ďalej na východ, kvôli lacnejšej pracovnej sile?" doplnil som ju ja sám kopírujúc hlas ktorý som počul z telky pár týždňov dozadu zaspávajúc pri nejakej politickej relácii.

Na chvíľu zostalo ticho. Vzápätí vypleštila oči a ja som sa naozaj nefalšovane zľakol.
,,Ááánoo!" zvreskla a celá nadšená, že minimálne dvaja slováci vidia situáciu rovnako, dokončila svoj prejav o našom úpadku.
,,Vidím že tomu rozumiete," skonštatovala stroho a ja som nadšene prikývol.
,,Ešte si doplním vedomosti o týchto vzorcoch," bodol som perom do jedného z jej výplodov, načo nadšene prikývla ona a požiadala ma o môj index. Ten som si žiaľ nechal doma, nakoľko som vôbec ale vôbec nerátal s tým, že by som si doňho dnes mohol čokoľvek zapísať...

,,Vy ste fatalista..." zasmiala sa keď som jej to oznámil a ja som sa podlízavo zasmial s ňou. Keď treba, viem byť veľmi úlisný Napísala mi veľké tlačené Ačko a ja neveriac vlastným očiam so želaním príjemného prežitia zvyšku dňa (to ľuďom prajem naozaj len keď som veľmi šťastný), opustil som kabinet, chodbu, školu... tento svet. Na pár minút som bol len ja a moje áčko. Len my dvaja a konečne uzavretý školský rok 07/08...

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu