Adrenalínový šport - cestovanie v Bratislavskej MHD part_3

Stará potemnelá haraburda podľa predpokladov zastavila v kolóne pred i za ňou stojacich áut. Odstavný pruh zostal prázdny. Niektorí humánnejší šoféri MHD počas zápchy zvyknú práve ten využiť k urýchleniu utrpenia cestujúcich počas rannej špičky.
To však nie je prípad toho dnešného. Stále pritlačený na druhé dvere, čudne rozložený na schodíkoch, opierajúc sa opäť o sexi slečnu nado mnou, upieram pohľad na spätné zrkadielko kde vidím tvár nášho šoféra.
Vlasy mu jemne povievajú v rannom vánku, zrejme má otvorené okienko. Veru, aspoň niekomu je fajn. Zrak mi skĺzne na okná starého ikarusu, ktoré sú všetky do jedného pozatvárané. Nie preto žeby ich cestujúci národ nechcel otvoriť, jednoducho sa to nedalo.
Bohvie či sú tam prizvárané, alebo ich iba jednoducho historický vek autobusu odstavil mimo provoz, premýšľam sledujúc mladú mamičku pod jedným z okien snažiacu sa o jeho vylomenie. Akýsi silne vyzerajúci pán prikladá ruku k dielu a lomcuje s celým oknom.
Smola, tu by si nevedel rady ani bájny Chuck Norris. Obraciam teda svoju pozornosť na zvyšok osádky dnešného ranného spoja. Metóda analýzy osobností mi zabezpečuje neprestávajúci chod myšlienok, ktorý následne zabraňuje tomu aby sa moje podvedomie sústredilo na nedostatok priestoru a vzduchu okolo mňa.
A máme prvého dnešného súťažiaceho, kričí škodoradostný hlások v mojej hlave, keď moje oči jasne rozoznávajú mladé spotené dievča stojace obďaleč. Pretiera si orosené čelo a tuhšie sa ovíja okolo kovovej tyče.
Je mi jej v podstate ľúto. Poznám tento stav. Sám som to zažil a to isté môže povedať každý druhý pravidelný používateľ linky č. 21.
,,Bum," ozvalo sa naraz, keď sa pozorovaná slečna s prižmúrenými očami zrútila na zem. Na chvíľu nastalo ticho. Vzápätí sa ale na povrch dostávajú skúseností okolo stojacich cestujúcich. Predsalen nie je to prvá obeť ranného cestovania. V podstate sme tu ako jedna veľká rodina, s tým, že sa vôbec nepoznáme a delíme na frakciu sediacich a tých čo ich neznášajú.
Akási pani jej dvíha nohy do úrovne kolien a iná podkladá hlavu bundou. Páči sa mi, že sa ľudia vedia zmobilizovať pre dobrú vec.
Jeden pán vstáva zo svojho miesta a uvoľňuje ho dievčine, ktorá síce za cenu obitej hlavy a špinavých vecí, no predsa získava tento prestížny post v autobuse.
Netrvá dlho a cesta slimačím tempom pokračuje v nastolenom stereotype. Dievča o ktorého zadok sa opieram mi práve nepríjemne lakťom narovnalo sánku. Predpokladám, že tak spravila náročky a tak sa od nej odpútavam a opäť upieram pohľad dopredu, kde následne objavujem druhého dnešného súťažiaceho.
Síce sediaci, no predsa zjavne fyzicky i psychicky poznačený situáciou v ktorej sme sa všetci ocitli. Naraz zdvíha igelitový sáčok k tvári a ja obraciam tú svoju k zahmletému oknu. Nemusím vidieť všetko. Stačí počuť, pomyslím si, keď mi do uší doľahne ten hnusný zvuk ako keď niečo vylievate do záchoda... no fuj.
Zdá sa, že táto skutočnosť zasiahla i slečnu nado mnou. Mám zlé tušenie, že viem kam by smerovala svoju ehm ,,zlobu", keby bolo najhoršie a dostávam pravý nefalšovaný strach.
Od tohto momentu odrátavam každú minútku ranného utrpenia a na základe známych objektov za oknom sa snažím vypočítať približný čas kedy dorazime na zástavku.
Práve keď sa zdá, že sme z najhoršieho vonku akási ťažká neforemná masa na mňa dopadá z hora a priklincúva ma dverám. Pridusený a značne imobilizovaný zisťujem, že sa nejedná o tú peknú slečnu nado mnou ale akúsi postaršiu, veľmi objemnú pani.
Konečne s pomocou asi polky autobusu, dostávam prvý dúšok vzduchu a zatiaľ čo sa cestujúci starajú o ďalšiu obeť rannej zápchy, ja si naprávam oblečenie a zachytávam škodoradostný pohľad mladej dámy, ktorému sa snažím nevenovať pozornosť.
Zvyšok strastiplnej jazdy opieram svoje dobité telo o chladné dvere, ktorých otvorenie o 20 minút je pre mňa znovuzrodením...

Smrť MHD a ľuďom čo nerecyklujú!!!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu