Adrenalínový šport - cestovanie v Bratislavskej MHD

Chlieb náš každodenný, prebehne mi mysľou vždy keď počujem to známe, krásne trojslovie spojené do temnej a tajomnej skratky MHD.
V podstate nie som ďaleko od pravdy, pretože taký spoj číslo 21, neviem na základe čoho pomenovaný ako expresný, je mojou druhou posteľou, druhým pracovným stolom, druhým gaučom i posilovňou zároveň.

Cesta autobusmi do a zo školy mi nikdy nepripadala byť tak zaujímavou aby stála za blog. V momentálnej umeleckej kríze, kedy moji priatelia editujú blogy ako na bežiacom páse mi ale nič iné nezostáva, len siahnuť na dno síl a dobehnúť pelotón.

Časť prvá, cesta do pekel, ranná MHD

Cez prižmúrené oči hľadím na približujúcu sa zastávku. Je niečo krátko pred siedmou a miesto kde sa zbieha polovica sídliska v snahe čo najrýchlejšie sa prepraviť do kultúrnych častí mesta, je už teraz plné na prasknutie.
Skúsené, i keď stále rozospato prižmúrené oko dopravného dobroduha (mňa) vie na prvý pohľad posúdiť vážnosť situácie. Je viac ako jasné, že jeden z dôležitých ranných spojov nesúcich diabolské číslo 21 (áno, povesť vraví že keď sa raz diabol viezol týmto spojom rozhodol sa zmeniť svoje povestné 666 práve na 21) vynechal práve v najkritickejšom rannom čase.

Vbieham do nervózneho davu práve keď spoza rohu vykuknú dva okrúhle kúžele, matne pretínajúce chladné ranné povetrie. Na scénu sa opäť dostáva moje skúsené oko, ktoré konštatuje príchod neslávne známeho Ikarusu ktorý tri krát vstal z mŕtvych a ušiel zo šrotoviska späť do ulíc hlavného mesta.
Jeho charakteristický hluk, vychádzajúci z historického motora iste slúži pre obyvateľov okolitých domov ako spoľahlivý budíček.

Vzruch a strkanica na zástavke naznačuje, že i ostatní cestovaniachtivý spozorovali neprehliadnuteľné monštrum pomaly sa šinúce k zástavke zanechávajúc za sebou kúdole dymu, ktoré tak stenšujú našu ozónovú vrstvu.

Ako sa ,,autobus" blíži k nástupišťu, cítiť prvé súboje o strategické pozície na kraji pri obrubníku.
Ktosi raz povedal, že človek je človekom len dovtedy kým mu o niečo nejde a mal pravdu.
Pretláčam sa popri mladom mužovi stojacom vo frflajúcom dave akoby sa ho táto malá bitka netýkala.

Dvere sa z rachotom otvárajú a my môžme po prvýkrát nahliadnuť dnu (doteraz to nebolo možné kvôli zvnútra zahmleným oknám). Najbližšie stojacich ovalí horúci vydýchaný vzduch ktorým tento stroj v sebe dusí svoje obete. Pár vyčerpaných hláv sa vystrčí z dverí spolu so vzduchom a nadychujú sa toho čerstvého.

Všetci chápu vážnosť situácie. Miest na státie je málo, ľudí naopak veľa. Začína sa hlavná, najkrvavejšia fáza boja. Kapacita autobusu ktorá je naplnená už teraz na hrane únosnosti, musí byť ako každé ráno prekročená o aspoň 100% aby bola zaručená efektívnosť cestovania.

Využívam svoju mladícku drzosť, obratnosť a ostré lakte k tomu aby som sa prestrčil popri starších generáciach vpred (v tejto situácii často myslím na tých moralistov čo kážu o rešpekte k starším a o tom ako ich máme púšťať pred seba, pričom tých istých vidím teraz tu ako by najradšej skákali po tých striebristých vlasoch len aby už boli dnu, pozn. autora).

Nachádzam sa v poslednej trojici ,,šťastlivcov" čo sa dostali do temnej 21ky. Ozýva sa zvonček. V tomto ikaruse mi pripomína skôr paródiu na zvonček než skutočný signálny. Dvere sa s ohromným rachotom zatvárajú.

Aspoň tie naše. I prvé sa tuším zavreli. Ale keďže nemôžem otočiť hlavu, dokážem len tušiť, že buď to tretie alebo štvrté toľko sily nemali.

Je to jasné. Tretie dvere. Komusi trčí batoh von. Počuť zlostnú hádku, ktorá nekončí až pokým sa neozve celým priestorom hrubý hlas pupkatého šoféra, ktorému cez spätné zrkadielko vidím do oválnej tváre.

,,Neje-te sa dnu, keď sa nezmestíte. Ja sa na to môžem vyje-ať, keď nejdú zavreť dvere, nepohnem sa zo zastávky."

Chvíľka ticha. Potom tiché nadávanie študenta ktorého dav svojou odpudivou silou doslova vytisol späť na nástupište a autobus konečne zatvára aj tretie dvere...


to be continued...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu