Písal som a písal, až som si uvedomil, že na jeden príspevok je toho asi veľa. Zmazal som teda a zaumienil si, že niekedy keď budem mať čas a odhodlanie, spíšem svoj názor stručne do blogu - ako vidíte som vytunovaný užívateľ tohto portálu, ktorý si vie uvedomiť rozdiel medzi príspevkom do fóra a novým článkom a naopak
Teda na tému dážď . Samotný dážď v zmysle padanie studených veľkých kvapiek kdesi z nedoziernej výšky na suchú úrodnú zem, nemám rá. Nech to zoberiem akokoľvek bez potrebného premyslenia, dážď mi svojou činnosťou dokáže poväčšinou krásne zničiť náladu.
V spojitosti s jeho pôsobením sa totiž spájajú veci ako mokrý asfalt a veľké kaluže - tj. nemôžme ísť na naše skvelé betónové ihrisko a zahrať si nijaký pouličný šport; ďalej sú to mokré skaly a ťažké oceľovo sivé mraky , ktoré znamenajú stop turistike a všetkým potenciálnym výhľadom počas nej; taktiež sú to prekazené bezcieľne vychádzky po outdorových priestranstvách , kedy šľahajúci dážď prinúti človeka radšej si sadnúť do nejakej zasmradenej krčmy; no a v neposlednom rade pršanie ako také vyvoláva v človeku v časoch samoty (hoci aj dočasnej) deprimujúce nálady .
Na základe uvedeného by sa teda dalo dospieť k názoru, že dážď nemám moc v obľube. Mohol by som súhlasiť, uzavrieť celý článok želaním šťastnej chanuky a vrátiť sa k písaniu príspevkov do fóra, no výnimočne tak nespravím. Napriek môjmu pesimistickému pohľadu na svet tu môj článok nekončí, no dostáva sa do svojej druhej, pozitívnejšej časti.
Celkom šokujúco totiž musím odhaliť, že v mojom živote existujú i situácie v ktorých pripúšťam nejakú sympatiu s dažďom...
A teda, mám rád dážď. No len v niekoľkých málo prípadoch:
- keď sa vonku aj tak nedá nič robiť - podstatnou podmienkou preto aby mi padajúca voda z nebies nevadila je, aby ma to von neťahalo bez ohľadu na počasie. Sú to situácie týkajúce sa predovšetkým zaspávania.
Občas totiž uvítam, keď sa po dlhom, ťažkom dni po zotmení odkiaľsi dovalí čierna masa búrkových mrakov a spustí vonku taký hrmot, až mám dojem, že moje miesto pod vyhriatou perinou v mäkučkej posteli je tým najbezpečnejším a najútulnejším na zemi.
Pri ťukote kvapiek na parapetu a trieskaní hromov za plastovým oknom mojej izby sa zaspí veľmi ľahko a možno aj s úsmevom...
- keď dážď dotvára atmosféru - na prvý pohľad romantické, no pravdivé. Je príjemné byť niekde s niekým a vychutnávať spolu dážď, ktorý v danej chvíli tvorí iba kulisu v lepšom prípade vedľajšiu rolu toho celého. Či už niekde vonku, schovaní pod skalným previsom v tuhom teplom objatí s očami vypleštenými na hrôzostrašné divadlo, ktoré pomocou dažďa a vetra hrá príroda pre všetkých čo zostali mimo svojich domovov, alebo v príjemnej obývačke s pootvoreným oknom ktoré dnu okrem vzduchu prepúšťa i zvuk kvapiek dopadajúcich na okolitý svet. S priateľkou, zakrytí pod jednou dekou, v rukách dymiace šálky s ovocným čajom a porciou cukru pre každého podľa chuti. A nohy musí mať vyložené na stole... to len aby bolo jasné, že sa cíti pohodlne, že sa cíti ako doma...
- tradičný romantikmi ospevovaný letný dážď - áno, áno i ja nie som výnimka a teším sa z tohto typu poprchania. Prenesme sa pár mesiacov dozadu do jedného z tých letných, horúcich, pot vyrážajúcich a dych berúcich dní, kedy po niekoľkých hodinách v škole, robote, autobuse meriate posledné kroky k svojmu domovu a zrazu oblohu na červenkasto-ružovo poznamenanú zapadajúcim slnkom zastrie šedý mrak a spustí na rozpálenú zem pod sebou a telá udychčaných smrteľníkov na nej drobunký dážď. V mihu vám naleje do žíl energiu a radosť. Krok sa zrýchli a vy s radosťou skracujete tých posledných pár metrov k domovu. Nikto sa neponáhľa, nikto neuteká, nikto neotvára dáždniky, nevrieska a neskrýva sa pod prístrešky. Každý jeden vychutnáva blahodárnu sprchu i vôňu tak typickú pre letné poprchanie. Typickú pre studené kvapky dopadajúce a hneď sa i vyparujúce na rozpálenom asfaltovom chodníku...
- keď je dosť ďaleko na to, aby mohol ublížiť - obzvlášť u nás sa môžete stretnúť s takýmto typom príjemne nepríjemných prehánok.
Sedím na trávnatom svahu, zvažujúcom sa prudko dole k ticho sa šinúcej rieke, vlievajúcej sa obďaleč pod obrovským bralom s pyšným hradom, do väčšej, mohutnejšej rieky. Sám či s niekým, každopádne uvoľnený a kľudný. Vypúšťam stres nadobudnutý počas týždňa. Vietor pofukuje a kmáše steblá trávy i koruny obďaleč sa pohupujúcich voňavých borovíc. Vtáčiky pospevujú rozlúčkovú pieseň červenej slnečnej gule zapadajúcej za obzor, ďaleko na druhej strane obrovskej nížiny, rozprestierajúcej sa mi pod nohami. Mraky sa ticho prevaľujú popri ňom a ono ich hladí svojimi lúčmi a vytvára fantastické obrazce na čistej oblohe nado mnou. Z jedného z nich sa typickým spôsobom k zemi leje voda v podobe nepreniknuteľnej dažďovej clony. Je jasné, že táto prehánka zanikne len pár metrov od miesta kde vznikla a preto je krásna. Lebo sa nás netýka. Nezasiahne ani nevyruší. Akoby ani nikdy nevznikla a predsa... Je to ako sledovať divadlo. Všetko čo sa deje sa deje okolo vás, no predsa dosť ďaleko na to aby vás to nejak otravovalo.
Takýto dážď môžem. Takýto mám rád a vo vhodných chvíľach dokážem i vychutnať... tak teda šťastnú chanuku a vidíme sa niekedy nabudúce.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
na pohovke kým sme kamaráti, teraz sa náš vzťah tiež vytunoval, takže na stole
Napíš svoj komentár
takže už nohy vyložené na stole nie na pohovke?
...a inak úplne doslovne a presne si vystihol aj môj vzťah k dažďu ty vytunovaný užívateľ