Arugadov denník - dva dni v Devínskej a okolí

Po nejakej dobe som sa rozhodol napísať blog, ktorý budem môcť po jeho dokončení zaškatuľkovať do kategórie denník. Popravde, týmto spôsobom si vlastne uľahčujem prácu kedy dva články denníkovej formy spájam do jedného.

Deň škaredý - debilné deti

V tej prvej časti by som sa chcel vrátiť, tentokrát už s chladnou hlavou, k amoku, ktorý som chytil niekedy včera a pomedzi sliny vypľúvajúce počas vrieskania tisícov nadávok som prisahal, že svoju zlosť ešte v ten večer zblogujem.
Hold, nestalo sa. Byť tak veriacim, už sa za svoju krivú prísahu bičujem v pivnici nášho paneláku. Nie som ním ale a tak uberám naše sídliskové potkany o potešenie z mojej mladej krvi a rozlievam prúdy svojej zlosti o niečo neskôr práve tu a teraz.

Tak sme si šli zase raz zahrať ten náš pouličný futbal, ktorý v týchto pomerne nevľúdnych poveternostných podmienkach z celého sídliska hrávame už len my traja.
Vediac o bojových podmienkach (deň predtým i cez noc pršalo = budú mimoriadne veľké mláky), ktoré nás čakajú, správne nažhavení na športový výkon roka, vykročili sme po schodíkoch vedúcich na Školák Arénu, keď vtom náš pohľad upútalo niečo, čo už nejaký ten rok pravidelne zdvíha hladinu adrenalínu v krvi každého pouličného športovca.
Nie obrovské kaluže, ktoré percentuálne zaberali viac priestoru než miesta bez vody, boli tým čo nás zdravo nasralo, lež sklo roztrieštené na niekoľkých miestach po celom ihrisku.
Neznášam to. Nenávidím a vraždil by som. Normálne by som v tej chvíli utratil chuja zodpovedného za moju zlosť. Piatkový večer zase raz totiž vyhnal do ulíc pankhartov zo všetkých kútov sídliska. Zobrali to obkľukou cez terno, kde si kúpili lacný podpultový chlast priamo na školské ihrisko a tu pod rúškom tmy s pocitom nezávislosti a vysokého stupňa drsňáctva chlastali a zabávali sa.
Proti tomu by som nemal nič.... dobre klamem... povedzme teda, že by som to dokázal prekusnúť, veď napokon čo sa ma priamo nedotýka, nemusí ma ani trápiť.
No fakt, že po dopití svojich alkoholických nápojov, tie ich sprosté dementné kokotské (prepáčte mi za výraz) hlave nevymysleli nič lepšie ako ich jebnúť o zem a nechať roztrieštiť na všetky strany, ma pravdu povediac naštval viac než je zdravé.
Hlavy rozbiť, ruky dolámať, sklom chrbty dorezať... to je len úryvok z množstva trestov, ktoré by som im dokázal vymyslieť. V princípe ide totiž o viac než len trošku skla na kuse betónu.
Nech mi niekto nehovorí, že by ho nenasralo, ak by mu niekto bez budúcnosti, bez záľub, niekto kto ani nevie ako vyzerá lopta a jeho život spočíva len v poflakovaní sa baroch a diskotékach, rozbíjal sklo na ihrisku, na ktoré sa chodí odreagovať po skúške, po robote, alebo všeobecne po ťažkom dni. Že by ho nenasralo vyberať si kúsky skla z prederavených tenisiek, alebo len tak sa pošmkynúť na drobných kúskoch kedysi plnej fľaše vodky.
No dosť bolo... pár výkrikov zlosti do tejto príjemnej i keď chladnej noci stačilo. Nech si záver urobí každý aký chce, no môj názor v tejto veci je nemenný. Raz ich tam pristihneme a to sklo si budú vyberať z ksichtu.

Deň pekný - ako si vylepšiť chuť

Táto časť bude zrejme o poznanie kratšia i v pozitívnejšom duchu ladená. Nedeľa je fajn deň. Je pohodová, je príjemná a hlavne každý vie, že v pondelok je škola a teda nedeľný večer je v uliciach mesta prekrásne kľudný.
Počasie na tento deň pripadlo vskutku nádherné a tak som sa rozhodol spolu s mojou už neoddeliteľnou súčasťou (voľne nájditeľná na nicku Petka9) navštíviť zrúcaninu hradu Devín.
Devín sa majestátne týči k oblohe na sútoku dvoch riek. Vlastivedná otázka by mala znieť - ktorých dvoch, no ja si to odpustím a na prípadných preukazovateľov inteligenčného kvocientu si počkám v komentoch Jedinou jeho chybičkou je fakt, že nie je v noci celoplošne osvetlený a tak stráca na pár hodín svoju rolu dominanty v širokom okolí.
Ruka v ruke, srdco v srdci vybrali sme sa cestičkou hore do výšin znamenajúcich kus našej histórie. Či už celonárodnej, alebo len histórie vzťahu nás dvoch, ktorej časť sa odvíjala i v týchto miestach.
Devín je prekrásne upravený na pomery Slovenských hradných zrúcanín. Jeho i celé okolie v vrátane Devínskej Kobyly a jej západných svahov vrelo odporúčam všetkým záujemcom o inak strávené víkendové dopoludnia, než je v našich prechlastaných, preflákaných končinách zvykom.
Posedávanie na lavičke s výhľadom na krásnu scenériu obce Devín ako i zalesneného a z časti skalnatého svahu nad ňou, či čítanie náučných tabúľ, alebo len fotenie sa pri rôznych výklenkoch a starovekých izbietkach je skvelá vec, pokiaľ ju máte s kým robiť.
Ja som dnes mal to šťastie stráviť popoludnie na bájnom Devíne so slečnou závideniahodnou vo fialových šatách, bielej blúzke a čiernom kabáte, ktorá svojím nesporným čarom dodala magickosť celej tej historickej prechádzke. Patrí jej jedno veľké ďakujem za príjemný deň, ktorý vymazal všetkú zlosť z môjho tela.
Nuž a ešte jedno ďakujem pre tých odvážlivcov a návštevníkov mojej blogovej sekcie, ktorý i tento dotiahli dokonca... ten ďalší bude trochu bezcennejší a bezduchejší no o to dôležitejší pre mňa. Verím, že mi zaň odpustíte... doVidzenie

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu