Kdesi hlboko v džungli, out of reality...

Biela hmla sa malátne zdvíhala zo zalesneného údolia k šedivej oblohe. Po celonočnom daždi sa počasie neumúdrilo a pokračovalo vo svojom vodnom koncerte aj za bieleho dňa.
Tiché ťukotanie na obrovské listy starých stromov bolo jediným zvukom doterajšieho času. Zalesnené úbočia sa leskli v prívaloch dažďovej vody no stromy stáročiami zvyknuté na takéto klimatické podmienky nedali ani najmenším pohybom znať rozhorčenie či nespokojnosť.
Na malej vyvýšenine uprostred tejto džungle sa kopilo akosi viac malých kríkov ako bolo normálne na okolí. Pomedzi ne, nenápadne pretŕčali pieskové vrecia a za nimi sa v nepríjemnom mraze spôsobenom neznesiteľnou vlhkosťou znásobenou monzúnom, pod tmavozeleným pršiplášťom krčila trasúca sa postava.
Neznámy nevítaný hosť v tejto krajine. Sám ako kôl v plote, zvierajúc samopal, jediného priateľa v tomto nehostinnom prostredí. Priateľa, ktorý mu už neraz prestrieľal cestu životom.
Keď sa pred rokom hlásil do armády, netušil, že sotva prejde náročným tréningom, už bude stáť so zbraňou v ruke v jednej z východoázijských džunglí a bojovať proti bezprávu a útlaku.
Veľký pršiplášť mu poskytoval len najmenšiu ochranu pred nevľúdnym počasím a pri vedomí ho držala iba myšlienka na blížiacu sa výmenu stráží po celonočnej stráži. Už tretí deň sústavných dažďov, no bez útokov tunajších partyzánov. Barbarov, zákerne útočiacich najmä v noci a predovšetkým proti malým skupinkám vojakov. Za mesiac strávený v tomto pekle ich znenávidel viac, než kedy čo nenávidel. Ich kalašnikovi ho pripravili o toľko kamarátov a on sa vyžíval v každom vypálení nejakej dediny. Tušil, že už nezmýšľa celkom ako normálny človek no v situácii, kedy sa krčil pod premočeným krovím, poskytujúcim mu životný štít mu to bolo naozaj jedno.
Už dávno pochopil, že sem neprišiel brániť svoju zem, či obhajovať svetovú demokraciu, ba dokonca ani zapojiť sa do boja o ľudské práva. Bol iba pešiak dobre vycvičenej armády hecovaný svojím veliteľom k hrdinskému položeniu života za vlasť.
Lenže táto vojna nebola jeho, nebola ani jeho krajiny. Nechcel zomrieť tak ďaleko od vlasti, rodiny, priateľov... Nie v cudzej vojne. Vlastne vôbec nechce zomrieť. Už dávno zabudol na hrdinské eseje o vojakoch ako on, čo nabehli pod paľbu guľometov aby zachránili kamaráta. Nechcel nič viac ako len prežiť a ísť konečne domov.
Prižmúril oči a pohľad uprel na úbočie oproti, na miesta kde sa končil les a začínala palebná mŕtva zóna nikoho. Možno sa mu to len zdalo a možno predsa nejaký muž stojí tam za tým stromom a hľadí naňho. Zdvihol pre istotu svoju zbraň na úroveň očí a zamieril do húštiny...

Deň už dávno vystriedal noc a zamáčaná zem sa prebárala pod nánosmi tmavého blata. Cez hustú džungľu neviedol nijaký chodník a jediným sprievodcom, ktorý vás z tohto diablovho osídla mohol dostať bola dobre zaostrená mačeta. Dážď bičujúci najvyššie vetvy obrovských stromov tu dopadal v podobe riedkeho mrholenia no o to nepríjemnejší zvuk cestou zhora nadol vydával. Málokto by sa v takomto počasí vybral von a ten málokto sa práve prešmykol okolo popínavej rastliny a porozhliadol navôkol.
Nízky, chudý muž so slameným klobúkom na hlave, výrazom i oblečením pripomínal obyčajného roľníka. Niečo však nesedelo. V rukách zvieral starý samopal ruskej výroby a v očiach sa mu zračilo čosi diabolského.
Pretlačil sa pomedzi nahusto narastené stromy a mysliac na svoj cieľ vykročil smerom k svetlu presvitajúcemu vpredu pomedzi stromy. Dnes je tomu presne mesiac odkedy nastúpil do dobrovoľných partyzánskych oddielov snažiacich sa o vybojovanie si späť svojej vlasti.
Na strane nepriateľa ale stáli ťažkí nepriatelia. Po uši vyzbrojení a navyše zákerní a zvrhlí akoby ich samotné peklo vyvrhlo. Prišli v zámienke šírenia akejsi demokracie no prvé čo začali v krajine chrániť boli diamantové bane na severe krajiny.
Nevedel pochopiť kde sa v nich vzala tá opovážlivosť a ten zákerný štýl boja, kedy nie sú schopní bojovať muž proti mužovi ale zhadzujú bomby a ničivé zápalne látky na dediny, kde očakávajú hnutie odporu. Potom prídu vo veľkom počte do spálenej mesačnej krajiny a s hrdinskými úsmevmi postrieľajú zvyšné obyvateľstvo a poznásilňujú pár žien. Medzi inými i jeho ženu... ako veľmi ich nenávidel. Doslova vychutnával každého osamelého vojačika na ktorého v noci natrafil a s lačným výrazom v očiach mohol podrezať jeho biele hrdlo.
Tak veľmi túžil aby táto vojna skončila a všetci sa v dobrom rozišli. Túžil, no len dovtedy, kým neprišiel o ženu a jeho dcérka o nohu. Teraz sníva už len o potokoch krvi tých belochov, rynúcej sa svahmi jeho nádhernej vlasti...
Pohľad mu skĺzol celým údolím a zastavil sa na malom výbežku na jeho konci. Priveľa kríkov rástlo vedľa seba na jednom mieste a tak mu bolo zaraz jasné s čím má do činenia. Nepriateľ postavil predsunutú hliadku. Zdalo sa mu, že tam zaregistroval akýsi pohyb a tak rýchlo zdvihol zbraň a namieril na predpokladaný bunker...

Dva výstrely naraz zazneli ovzduším...

...presne v tej istej chvíli na opačnom konci krajiny zaznelo niekoľko ďalších výstrelov. Do neba. Na slávu.

Vojna sa skončila, môžeme ísť domov.

Vojna sa skončila, konečne pôjdu domov...

Výsledkom je ústup nepriateľa bez efektu. Ten kto utrpel sú len mŕtve duše zosnulých vojakov a ich rodiny čakajúce na vojnových hrdinov.

Tento blog venujem všetkým tým, ktorí sa vyžívajú v obrázkoch z bojov a hľadia na ne ako na počítačovú hru.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu