Teraz mi chodili po rozume rôzne iné, lepšie varianty ako som mohol riešiť situáciu v hale či chodbe vedľa nej, no bolo neskoro.
,,Bež sa schovať," pošepol som svojej novej spoločníčke a ukázal na malý drevený altánok vedľa sviežo vyzerajúceho bazéna. Chvíľu jej trvalo kým pochopila čo po nej chcem no napokon sa pomerne nenápadne vydala tým smerom a ukryla sa pod priestranný drevený stôl. Mal som nový plán, ktorý som si v hlave pripravil veľmi narýchlo a jeho prípadné muchy som sa rozhodol vychytávať v jeho priebehu. Rozhodol som sa jednať systémom teraz alebo nikdy, resp. hop alebo trop. S pištoľou pred sebou som prebehol k zadnému vchodu do majestátneho sídla a nakukol dnu. Zadné priedomie priamo napojené na hlavnú domovú chodbu vyzeralo byť ľudoprázdne. Uvažoval som kde asi môžem nájsť doktora Kabooolatora a spraviť si z neho rukojemníka a teda aj zaručený lístok na slobodu. S vlastných prieskumov som totiž vedel, že inak než cez hlavnú bránu sa odtiaľto nedostanem. Tá hoc nebola napustená elektrinou ako ploty okolo pozemku, bola tiež prekážkou, ktorú by sme bez príkazu ,,zhora" nemohli prekonať.
Vstúpil som dnu a v tieni veľkého múru som sa dostal do hlavnej obytnej časti domu. Vtom som ale za sebou začul kroky a tak som sa rýchlo vsunul do úzkeho výklenku a zbraň pripravil konať v sebevražednom obrannom zákroku. Vojak v uniforme domovej stráže prešiel ale okolo mňa akoby som bol vzduch a ja som si zhlboka vydýchol. Keď kroky konečne dozneli odvážil som sa vyliezť zo svojho úkrytu a pokračovať v strastiplnej ceste domom. Kedykoľvek mohol vypuknúť očakávaný poplach spôsobený stratou väzenkyne a návratom jedného zo starších mučeníkov. Ocitol som sa v priestrannej reprezentačnej sále z ktorej sa do štyroch smerov rozchádzali štyri chodby. Nebolo ťažké tipnúť si tú čo mala viesť k doktorovej pracovni. Červený koberec s hákovými krížmi a nacistickými uniformami povešanými po stenách nasvedčovali, že som si vybral správny smer. Ocitol som sa ani nie päť metrov od veľkých dubových dverí s prekríženými šabľami nad zárubňou, keď vtom sa kdesi opodiaľ ozval dupot a výkriky...
,,Achtung! Achtung! Rufen sie Herr Doktor...," znel jasný Obermanov hlas a postupne sa k nemu pridávali ďalšie bojové výkriky stráž držiacich vojakov. Vzápätí sa ozval zvuk ako keď sa čerstvo naolejované pánty takmer mlčky šuchnú o seba a dvere predo mnou sa otvorili. Ocitol som sa tvárou v tvár šokovanému Kabooolatorovi, ktorého pohľad spadol na zbraň v mojej ruke, tak ako môj na nemecký revolver v tej jeho. Jeho šok spojený s vysokým vekom boli ale príčinou, že už o sekundu moja noha odkopla pištoľ z druhej svetovej z jeho ruky a násilím som samotného doktora vtlačil späť do jeho kancelárie.
,,Was machen si hier?" ozvalo sa odkiaľsi zľava a môj pohľad spočinul na nejakom dôstojníkovi. Na moment zostalo hrobové ticho, keď zrazu si fašista pri okne zrejme uvedomil čo je vo veci a prudkým pohybom vyštartoval po revolveri vo svojom púzdre.
,,BUM!" ozvalo sa domom a guľka z mojej pištole prestrelila hruď neznámeho oficiera. Spoza dubových dverí sa ozvali výkriky a ja som bol jedným skokom pri Kabooolatorovi a pritisol mu rozpálenú hlaveň k spánku. V tom istom momente sa otvoril dvere kancelárie a dnu sa vrútilo zo päť vojakov na čele s Obermanom. Všetci svorne vyvalili oči na scénku vnútri, tak na zajatého doktora, ako na mŕtveho dôstojníka pod oknom.
,,Nikto ani krok, inak mu vystrelím dušu ako tamtomu!" zvreskol som ako zmyslov zbavený a hlavou šialene kývol k mŕtvole napravo.
,,Už teraz ste sám mŕtvy Yeoman!" zasipel Kabooolator a pokývol svojim prisluhovačom aby zložili zbrane.
,,Vyhoďte zbrane pred dvere a všetci vojdite dnu!" zvolal som a všetci pozreli na doktora, ktorý im dal opäť zlostný signál aby sa podvolili, ,,zoberte kľúče herr Kabooolator a poďte von," pošepkal som a obaja sme vyšli von z miestnosti. Vzápätí som zabuchol ťažké dubové dvere a zamkol doktorovými kľúčmi. Postrčil som ho vpred a vzal si jeden z ležiacich samopalov so sebou. V hale sme sa zrazili asi s desiatkou ďalších vojakov, no i tí zostali bezbranní pri pohľade na aktuálnu situáciu.
,,Povedzte im, nech pripravia auto! Hneď!" dodal som, keď som videl že sa tyranovi z koncentračných táborov moc nechce. Voľky nevoľky teda napokon vydal príkaz, ktorého sa hneď chopili dvaja z uniformovaných mužov a zvyšní ôsmi nás s dostatočným odstupom prenasledovali do záhrady.
Na zelenom trávniku smerujúcom k bazénu a altánku nás obkľúčilo desať ďalších oddaných bojovníkov fašistickej strany južnej Ameriky a namierilo svoje samopaly na moju hlavu.
,,Nech si držia odstup!" zvolal som trochu vyplašenejšie než som mal v pláne a doviedol všetkých až k altánku, ,,Anna vylez. Poď von, rýchlo!"
Vyplašená mladá lovkyňa netvorov vyliezla spod stola a doktor vedľa mňa zachrapčal nejakú nadávku po nemecky. Ocitli sa tvárami oproti sebe a na chvíľu na seba mlčky hľadeli. Anna akoby s potláčaným odporom už-už odvrátila tvár, keď vtom vrazila Kabooolatorovi takú facku, že spadol na zem.
,,Stačí, stačí!" krotil som ju, keď som videl ako chce zase zaútočiť a predovšetkým, keď vzduchom zazneli desiatky zlostných výkrikov. Zdvihol som doktora zo zeme a otočil sa k všetkému tomu osadenstvu čo sa tu zišlo. V chrbte ma zamrazilo a nohy mi zdreveneli pri pohľade na asi päťdesiat ozbrojencov zúrivo hľadiacich na to ako nejaká šľapka udrela ich vodcu... v jednu chvíľu som si dokonca bol istý, že na nás zaútočia, no nestalo sa.
Popohnal som teda všetkých na čele s Kabooolatorom na miesta kde som predpokladal príjazdovú cestu. Tu nás už chvalabohu čakalo prázdne auto s otvorenými dverami. Srdce mi podskočilo od radosti pri pohľade na konečné východisko tejto situácie.
,,Nech sa všetci stiahnu do domu," prikázal som doktorovi a ten na mňa pozrel s najväčšou nevôľou akú dokázal vyvinúť, ,,mne je to jedno či vás odbachnem, ak niečo nevyjde skapem tak či tak!" dodal som oveľa dôraznejšie a tak vydal posledný dôležitý príkaz. Všetci sa vybrali preč až na jedného. Najvernejší Oberman zostal stáť a zbraň mal namierenú na Annu.
,,Pusti pána doktora inak ju odbachnem," pošepol sotva počuteľne a odistil poistku, ,,počítam do tri."
,,Ak po nej vystrelíš, sekundu na to vyletí doktorovi mozog z hlavy.
,,Raz...,"
,,Robíš chybu!" zvolal som dúfajúc, že pravá ruka môjho zajatca nepostrehla strach v mojom hlase.
,,...dva,..,"
Odistil som poistku a pevnejšie pritlačil hlaveň k doktorovej hlave.
,,...tri!"
Naše pohľady sa stretli a ja som zdvihol obočie. Oberman vyčaril letmý úsmev a jemne naklonil hlavu nabok.
,,BUM!" ozval sa výstrel a Anna padla na zem ako podťatá.
,,Annaaa!" zareval som na chvíľu povolil zovretia Kabooolatorovho tela. Ten to v okamihu využil, chytil oboma rukami moju a na muža v takom veku nezvyčajnou silou vykrútil zbraň tak, aby ho nemohla trafíť. Vzápätí zaryl svoje žlté zuby z celej sily do môjho predlaktia a ja som zreval od bolesti. Nepovolil. Priam naopak, upevnil svoje zovretie a prehryzol sa mi až kamsi do mäsa. Hučiac a mlátiac ho druhou rukou, snažil som sa vytrhnúť no vedel som, že je neskoro. Z domu sa hnali desiatky vojakov a sám Oberman už prikladal zbraň k mojej hlave.
Doktor konečne pustil moju ruku a cez zakrvavené zuby zavrešťal: ,,Nie zabiť! Len omráčiť! Je môj..." silná rana do hlavy a moje vedomie o svete zmizlo v bielej hmle.
Bol som tak blízko slobody. Tak blízko konca a miesto toho... nechcem pomyslieť na to, čo ma čaká...
Koniec prvej série...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
keco
31. 1.januára 2009 09:32
No cakal som uplny koniec
Napíš svoj komentár