Chodba tak trochu pripomínajúca staré egyptské pyramídové sa pozvoľna zmenila na akýsi podzemný bunker zo železo-betónu, ako vystrihnutý z nacistického filmu z obdobia druhej svetovej vojny. Ba čo viac, tu pod povrchom sa začali naplno prejavovať i prvky zakázanej ideológie. Na veľkých pancierových dverách cez ktoré sme sa dostali do jadra podzemného objektu bola obrovská vlajka fašistického Nemecka. Ešte viac ma ale prekvapil akýsi blonďavý muž stojaci pri nich, ktorý na pozdrav prichádzajúcemu kolegovi zdvihol pravicu a prenikavým hlasom zreval:
,,Sieg Heil!"
,,Heil," odpovedal chladne muž, ktorý ma postrkával samopalom vpred.
Dvere za nami sa s buchotom zavreli a my sme kráčali ďalej zvažujúcou sa chodbou. Na bočných stenách viseli majestátne zarámované logá rozličných vojenských a polovojenských skupín z čias Hitlera a jeho rozpínajúcej sa moci.
Nedokázal som sa prestať čudovať tomu čo vidím naokolo. Každých pár metrov boli do steny vryté dvere a za každými to vrelo. Za každými bolo počuť kancelársky ruch. Doslova celé toto miesto pripomínalo akýsi krízový štáb nemeckej tajnej polície. Dvere sa stále otvárali a zatvárali a ľudia prebiehajúci z jedných do druhých vôbec nevenovali pozornosť faktu, že okolo prechádza neznámy muž s ďalším v čudnej uniforme, mieriacim na toho prvého samopalom. Akoby to tu bolo úplne bežné... Na dennom poriadku... A táto domnienka ma veľmi desila...
Zrazu akoby uťal. Ruch ustal a my sme sa ocitli v priestrannej hale. Krásnej hale. Obrovskej a majestátne sa čnejúcej kamsi do nedoziernej výšky. Vyzerala ako vstupná hala do nejakého veľmi významného štátneho divadla s tým rozdielom, že zo stupienkovitých balkónikov viseli dlhočizné sýtočervené vlajky s fašistickými krížmi. Nestihol som sa ani dostatočne nadchnúť z toľkej závratnej krásy nebezpečnej minulosti, keď sme sa zase ocitli v typicky bunkrovitej chodbe točiacej sa stále nižšie a nižšie.
Priestory, ktoré nasledovali teraz, už vo mne nevyvolávali ani štipku pozitívnych pocitov. Vyzeralo to ako veľmi stará, zanedbaná vojenská bunkrová nemocnica, plynule prechádzajúca do márnice. A práve pach smrti v jednotlivých veciach voľne pohodených kade-tade vzbudzoval zdesenie.
Nosítka s plachtami presiaknutými krvou a hrôzostrašné nástroje vystavené v skrinkách po bokoch stien. Plechové dvere s malými zamrežovanými okienkami a ledva blikajúce žiarovky dodávali pravú hororovú atmosféru tomuto miestu. Špinavé kachlicky po ktorých sme našľapovali sa miestami drvili pod nohami.
Vedel som veľmi dobre komu patrí táto časť tohto obrovského podzemného areálu a vzhľadom na jeho zverskosť a neľudskosť som sa ani trochu nečudoval faktu, že sem dole upratovačka nezavítala dobrých pár rokov. A vôbec. Zdalo sa, že sem dobrých pár rokov nikto nezavítal. A ak aj hej, už nikdy odtiaľto nevyšiel živý. Tu sú najživšie zrejme uškrnuté zobrazenia doktora Kabooolatora na stenách, myslel som si, keď vtom sme prešli okolo veľkých mrežových dverí a ja som bol hneď vyvedený z omylu.
Spoza nich sa totiž celkom jasne a zreteľne i keď akoby odkiaľsi z riadnej hĺbky ozývali tiche vzlyky a bláznivý šepot prosiaci o pomoc.
Zakrútila sa mi hlava a možno by som aj bol odpadol, keby ma môj strážca práve v tej chvíli neschmatol za rameno a šmaril do jednej z tmavých miestností. Vletel som teda dnu a dvere sa za mnou zabuchli.
Ocitol som sa na hrôzostrašnom mieste. Na najhoršom mieste vo svojom živote. Kedysi možno operačný sál, dnes slúžil celkom jednoznačne ako sadistická pitevňa.
Veľký železný stôl, osvetlený jediným svetlom v miestnosti vychádzajúcim z okrúhleho pohupujúceho sa pre operačné sály typického osvetlenia. Po stenách poskakovali hrôzostrašné tiene rozličných figurín, pripomínajúcich nemé obete týchto vrahov. Na poličkách v presklenených nádobách plávali v neznámej tekutine objekty nechutných tvarov a konzistencií a ja i keď som vedel o aké veci sa týka, nechcel som sa nad nimi radšej zamýšľať.
Kolená sa mi neznesiteľne triasli a panika zaplavovala telo, keď môj zrak objavoval stále nové a nové nechutnosti v tejto miestnosti. Obrovská vitrína plná odpudzujúcich pitevných nástrojov s ktorými by ste sa báli dotknúť slona, nie to ešte človeka...
Veľká tmavočervená kaluž rozliehajúca sa od plachtou prikrytého niečoho na zemi vedľa stola, až po moje nohy.
Už-už by som sa možno povracal, keď moju pozornosť a zdesenie upútal iný fakt. Dvere za mnou sa s hrmotom otvorili a ja som v nich zbadal tri tiene. Dvaja ozbrojení muži v uniformách komanda SS a tretí... v bielom čistučkom plášti odetý s nepríjemným spokojným úsmevom na tvári doktor Kabooolator.
,,Tak keď sme tu všetci," prehovoril hrozne výsmešným tónom, ,,môžme sa pustiť do práce," dopovedal a rozosmial sa najstrašnejším smiechom aký som kedy v živote počul...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
petka9
11. 1.januára 2009 16:30
jeeeejda celé len opis cesty tam? ja som už zvedavá čo mu budú robiiiiiť!!!!
Napíš svoj komentár