Lovec netvorov part_6

Sám neviem ako, no zrazu som ležal s rukami pripútanými koženými remeňmi na veľkom kovovom stole. Nepomohol krik ani besné okopávanie, moji premožitelia boli silnejší. Hneď ako som sa ocitol na stole smrti, môj odev zospodu zvlhol pre kaluž krvi ktorou bol stôl pokrytý.
Veľké svetlo nad hlavou sa pohlo a namierilo na celé moje telo vrátene tváre, takže som nevidel absolútne nič. Počul som nepríjemné štngotavé zvuky odkiaľsi z miest, kde boli skrine s odporným náradím.
,,Môžete odísť," začul som doktorov hlas niekde za mojou hlavou, ktorý popohnal vojakov na odchod. Tým zjavne nebolo treba hovoriť dvakrát a už ich nebolo.
,,Tak pán Yeomann, rozhodujem sa, aké náčinie využiť pri exkurzii vašim telom, tak aby ste si utvorili čo najrealistickejšiu predstavu o dianí v koncentračných táboroch," prehovoril Kabooolator a jeho tieň na chvíľu zakryl oslepujúce svetlo nad mojou hlavou. Cítil som ako mi nožnicami rozstriháva odev a ich chladný kov sa dostáva do kontaktu s mojou bledou pokožkou. Pokúšal som sa vytrhnúť z pút no akokoľvek som sa mykal, jediné čo som si spôsobil bolo pár škrabancov od doktorových nožníc.
Striasalo ma pri predstave toho čo sa má v nasledujúcich chvíľach stať a prial som si byť všade inde na svete len nie tu.
,,Viete liebe Herr Tom, anatómia je krásna veda," začal opäť doktor a v jeho rukách sa zaleskli hrozne vyzerajúce nástroje: ,,pochopiť ľudské telo, znamená objaviť jeho využiteľné zdroje. Ja sa celý život snažím o vytvorenie niečoho čo by prinavrátilo slávu veľkej ríši a myslím, že sa blížim k zdárnemu koncu. Je mi len ľúto, že vy to už asi neuvidíte..."
Dopovedal, zasmial sa a ukrutná bolesť prešla celým mojim telom, potom čo zaryl ostrou britvou do môjho brucha. Zreval som a moje telo sa naplo v bolesti.
Vybral neznámy nástroj a zatváril sa naoko začudovane: ,,Nebodaj to bolelo?" s hraným prekapením vymenil zakrvavenú britvu za iný odporne zahnutý hák so zúbkovým zakončením, ,,hold, mal som dávať na škole lepší pozor, keď sa preberali akupunktúrne body," dodal a zasmial sa. Jeho hlasný smiech sa spojil s mojím revom, ktorý sa vzápätí z vystrašeného zmenil na bolestný, keď druhýkrát zaryl do môjho tela tak, až mi bolesť zahmlila zrak.
Nedalo sa rozmýšľať, nedokázal som nič vymyslieť, nič povedať... nedokázal som prosiť, presviedčať. Jediné čo som mohol a aj som robil, bolo pomedzi pauzy v doktorovej zbesilej operácii prosiť boha o smrť. Toho boha v ktorého som nikdy neveril, ktorým som opovrhoval. Teraz som sa k nemu obracal s prosbou nech ma zabije, nech to ukončí...
,,Vraví sa, že druhá svetová vojna bola neľudská aj kvôli kvantám chemických látok, ktoré boli použité ako zbrane," pokračoval vo svojej nechutnej prednáške Kabooolator a v jeho rukách sa zaligotala malá nádobka, z ktorej sa nebezpečne dymilo... ,,telo zvykne zvláštne reagovať pri styku s nejakou z nich," zbadal som jeho úškrn cez zahmlievajúci sa zrak a sledoval ako kvapká dymiaci sa mok do mojich rán, na ktoré som radšej ani nehľadel.
Chvíľu hľadel na krvavé miesto na mojom tele z ktorého sa najnovšie aj dymilo a následne zdvihol zrak k môjmu. Necítil som absolútne nič. Ba dokonca ani bolesť. V jednu bláznivú chvíľu som dokonca myslel, že sa rozhodol ma ušetriť, keď vtom som si uvedomil zmysel Kabooolatorovho pohľadu... očakávanie... v jeho zraku sa zočilo očakávanie. Ako malé dieťa, ktoré čaká čo spravia delobuchy pripevnené na telo malého psíka...
A presne v tom okamihu ako som pochopil, zacítil som obrovskú neopísateľnú bolesť niekde v bruchu. Akoby mi zaživa pálil vnútornosti. Akoby tisíckami malých ihličiek pichal do každého milimetra štvorcového môjho tela. S mojím pribúdajúcim zdesením a krikom, sa zväčšovali aj zreničky doktora Kabooolatora, ktorý vo svetle lampy nad nami vyzeral ako diabol. Ak toto videli všetky jeho obete tesne pred smrťou... ak toto je posledné čo ja uvidím pred smrťou... potom je to najhorší obraz na svete. Taký, aký by nenamaľoval ani najpesimistickejší maliar zo všetkých umelcov so štetcom. Bolesť sa stupňovala a ja som myslel, že mi vybuchne hlava. Nepočul som nič. Najprv šedobiela hmla a následne čiernočierna tma zahalili môj mozog a v hlave sa ozýval len dlhý neprerušovaný, uši trhajúci tón... vysoký a nekonečný. Utíchol krik, utíchol smiech. Len ten jeden dlhý nepríjemný tón spaľujúci moju dušu, túžiacu po večnom kľude a tichu... a napokon aj ten ustal... úplne.

Je zaujímavé koľko ľudí dokáže beztrestne pripraviť o život jeden jediný človek. Zlyhal som a to ma štve. Neviem kam smeruje moja duša a či ma vyššia moc nenechá naveky rozjímať o osudových chybách môjho života v tejto temnote, no jedno viem iste. Pokúsil som sa ho dostať. Pokúsil som sa ho zastaviť... Som teda niečo viac oproti tým, čo len rečnili v tribunáloch. Nezaslúžim si zomrieť takto nedôstojne.
Nedokážem sa zmieriť s tým, že by som mal prehrať. Chcem žiť, chcem dostať druhú možnosť. Možnosť nápravy. V diaľke stále počujem ten smiech. Nechcem aby ho ešte niekto musel počuť.

A vtom som zbadal malú bodku. Zväčšujúcu sa bodku. Nie, nie je to bodka. Je to telo... Moje telo! Preboha malo by spomaliť, isto sa nabúrame. Tak tomuto sa už nevyhnem.

TRESK!

a začal som zase vnímať. Oči ma štípali a celé telo bolelo. Ostré svetlo oslepovalo môj zrak a ja som sa bál otvoriť oči... bál som sa zistiť, že by som mohol stále ležať dole v podzemí u najväčšieho zlosyna akého kedy svet zrodil...

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu