Na malý moment som sa musel spamätávať z faktu, že stále žijem. Napriek tomu, že ma bolelo celé telo, počnúc bruchom na ktorom som cítil stiahnutý obväz, posadil som sa a vyslovil k sestričke prianie v znení - kedy môžem odtiaľto vypadnúť?
Z nemocnice pomenovanej po jednom z nemeckých slávnych lekárov minulého desaťročia som utiekol hneď v deň ako som sa o jej názve dozvedel. Bolo to len tri dni potom čo som sa prebral z bezvedomia v ktorom som bol údajne v bolestiach vyše týždňa.
Vrámci možností som vybehol na ulicu zaliatu dopoludňajším slnkom a pokúsil sa nájsť nejaké stanovište taxíkov. Nevedel som ako je možné, že som stále nažive. Čo bolo napokon príčinou toho, že ma Kabooolator nechal na tomto svete. Bál som sa, že si ma chce takýmto spôsobom vychutnať a odložiť na neskôr.
Ubytoval som sa v jednom hoteli v hlavnom meste krajiny a v neskorých večerných hodinách som sa prostredníctvom tajnej linky do Británie spojil s jedným z mojich blízkych priateľov. Neveril som už absolútne nikomu, iba tým čo som poznal naživo aspoň niekoľko rokov. On bol jedným z nich a tak mi prisľúbil, že pricestuje tak rýchlo ako sa to bude dať.
Keď som mu druhý deň podvečer otváral dvere mojej izby, musel som uznať, že si naozaj švihol. Fred Muller, nemecký žid, jeden z lepších lovcov netvorov.
Nemohli sme sa rozprávať. Ráno som bol na nákupoch a izbu som zaistil bezpečnostnými prvkami typu, rohožka v presne vymeranom uhle, či malé šnúrka priviazaná o kľučku dverí a roh postele. Na recepcii som vydal rozkaz vyslovene zakazujúci vstup kohokoľvek do mojej izby a tak posunutá rohožka a pretrhnuté lanko po mojom návrate z nákupov, boli viac ako jasným signálom toho, že moja izba je napichnutá plošticami.
Ako vravím, miesto priameho rozhovoru sme zvolili písomný kontakt na záchodovej doske na toalete, prikrytí uterákom, pričom všetky papiere sme hneď aj pálili.
Plán môjho bezpečného opustenia tejto krajiny hneď v nasledujúci deň bol zhotovený a tak som si líhal s pocitom, že už sa nič nemôže stať.
Druhý deň ráno som vstal s nepríjemnou bolesťou v oblasti brucha a zaumienil som si, že hneď po návrate domov vyhľadám lekársku starostlivosť v nemocnici, kde nebudú mať zamestnaného nikoho z nemeckým menom. Nič proti Nemcom, ale aj tak...
Pobalil som tých pár vecí čo mi ešte zostalo, zahalil som sa do veľkého cestovného plášťa do pol tváre a do druhej polky som si zarazil veľký klobúk. Nalepovacie fúzy mali zmiasť prípadných prenasledovateľov. Nič som nenechával na náhodu. Na ulici som nepostával ani o sekundu dlhšie než bolo treba a sotva som za sebou zavrel hotelové dvere, už som otváral tie do taxíku.
,,Na letisko,\" zavelil som neznámemu taxikárovi a rukou som vkĺzol do vačku, kde som kontaktoval revolver, ktorý mi Fredy priniesol včera večer. Podľa dohody mi mal slúžiť len cestou na letisko, pričom ho mám nechať na jednom z halových záchodov.
Ku podivu na túto krajinu a moje skúsenosti s ňou sa celú cestu nestalo nič podivné i keď som mal silné podozrenie na jedno tmavé auto, ktoré sa nás celý ten čas držalo ako kliešť a to tak zjavne, až naň začal nadávať i môj šofér.
Bolo viac ako jasné, že tunajšia nacistická strana na čele s doktorom tyranom vyslala pár ľudí ako môj doprovod z krajiny. Nesnažili sa ani nejak moc utajovať svoju prítomnosť a tak pred letiskovou halou zastavili priamo za nami, pričom dvaja z posádky auta vystúpili.
Ponáhľal som sa teda dnu, kde sa mi ich ako tak podarilo striasť. Rýchlo som kúpil letenku na vymyslené meno a uháňal na záchody. Posledná časť plánu, schovať zbraň a bude po všetkom...
Dvere záchodu sa zavreli a čas začal plynúť. Dvaja muži, ktorí predtým vystúpili z tmavého auta vedeli kam zmizol muž, ktorého majú prenasledovať a tak postávali vedľa jedného z predajných stánkov novín a časopisov a svoj zrak upierali na dvere pánskych toaliet.
Trvalo to už nejakú dobu a ten väčší z nich pomaly začal rozmýšľať, že pôjdu toho nevítaného hosťa trochu posúriť, keď vtom sa dvere otvorili a muž v cestovnom plášti s veľkým smiešnym klobúkom a vrcholne nápadnými fúzikmi vyšiel von, poobzeral sa a rýchlym krokom vykročil k terminálu. Neváhali teda a vybrali sa mu v pätách. Rozkaz je jasný. Uistiť sa, že nastúpi do lietadla. Ani jeden z nich nepochyboval o tom, že ten muž tak spraví. Celý ten čas čo ho sledujú je na ňom vidieť ako veľmi túži opustiť túto krajinu.
A nemýlili sa. Chvíľu ešte postál v rade na odbavenie a vzápätí už zmizol v tuneli vedúcom k lietadlu britských aerolínií. Uškrnuli sa na seba a spokojne vykročili späť k autu...
,,Kam to bude?\" otočil sa ku mne neznámy taxikár so zvláštnym domorodským prízvukom.
,,Chvíľu ešte počkajte...,\" zašomral som a pribuchol za sebou dvere auta. Vymeniť sa s Fredom na toaletách bol grandiózny nápad. On si dal môj plášť a ja jeho hawaiskú košieľku so slameným klobúkom. Zbraň pripadla mne a jemu zas letenka na neznáme meno a falšovaný občiansky.
Nie som z tých čo sa vzdajú po prvom nakopnutí do riti. Ak som prežil Kabooolatorov masaker môjho tela, beriem to ako znamenie, že ja som ten kto ho má zniesť z tohto sveta a toto poslanie hodlám naplniť.
,,Sledujte tamto auto,\" pošepkal som taxikárovi rovno do ucha, keď som zbadal ako dvaja neznámi muži vyšli z letiskovej haly a nastúpili do tmavého auta, ktoré nás pred chvíľou ešte prenasledovalo, ,,a držte si prosím dobrý odstup.\"
,,Ako si pán želá, ako si pán želá...,\" krútil hlavou šofér a pustil sa do prenasledovania čierneho fordu.
Myslel si si, že si vyhral Kabooolator? Hra sa ale ešte neskončila. Práve prešla do svojho druhého dejstva...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kosmiklove
25. 1.januára 2009 01:10
super...cakam na pokracovanie skoda len ze som sa nedozvedel kto a ako ho zachranil.
2
No chlapce...som velmi velmi zvedavy na dalsi btw nezabudni o com sme kecali v Mekaci
Napíš svoj komentár