Lovec netvorov part_9

Vstupom do obrovskej mramorovej haly cez dvojkrídlové pozlátené dvere som sa dostal do mierneho šoku. Nepredpokladal som, že niečo tak krásne môže byť uprostred takejto pustatiny. Vrátnik postávajúci povedľa mi ledabolo kývol na pozdrav a tak som samozrejmisticky odkývol a čo možno najsebavedomejšie vykročil hlbšie do útrob tohto podivného miesta. Prešiel som cez úvodnú halu a pomedzi korintské staroveké stĺpy vstúpil do ďalšej, z ktorej sa do rôznych smerov rozbiehali chodby a chodbičky. Toto miesto sa mi akosi v negatívnom zmysle vynáralo v spomienkach a tak som na moment zostal stáť. Obzeral som sa po obrovskom priestranstve s nápadnými fašistickými ozdobnými prvkami, hľadajúc dvere, ktoré by mohli viesť do domu doktora Kabooolatora. Nebolo treba ani príliš dlho pátrať, iba jedny boli totiž chránené vojakmi v novučičkých nemeckých uniformách. Práve som začal rozmýšľať ako sa cez nich čo možno najnepozorovanejšie dostať, keď vtom ma ktosi chytil za rameno. Prudko som sa obrátil tým smerom a ocitol som sa zoči-voči vysokému štíhlemu mužovi so špicatou briadkou a chladnými azúrovými očami. Vlasy mal nepríjemne uhľadené do elegantného pologardistického účesu oficiéra SS. Poznal som ho, napriek tomu, že on asi nepoznal mňa. I keď či ma nepoznal určite, som nemohol vedieť.
Pri pozorovaní Kabooolatorovho domu som ho párkrát spozoroval pobehovať po pozemku a rozdávať príkazy hliadkujúcim vojakom. Bol niečo ako vrchný veliteľ ozbrojencov tam a zrejme i tu. Herr Obermann, súdiac podľa menovky na vyžehlenej košeli, bol pravou rukou diabolského doktora. V podstate, vzhľadom na to, že nedávno som bol v tom dome sám ubytovaný, neveril som, že si ma nebude pamätať...
,,Čo tu postávaš! Sem poď a dohliadaj na tie lemry!" postrčil ma k jednému z ozdobných artefaktov pri stene a ukázal na skupinku robotníkov z fabriky, teraz kachličkujúcich časť vnútorného obloženia haly. Zrejme v domnienke, že len zadal úlohu jednému z bezmenných žoldnierov slúžiacich jemu a jeho pánovi, spokojne odkráčal k jedným z náprotivých dverí, pričom si so sebou vzal i jedného z ozbrojených vojakov.
Nezostávalo mi teda nič iné, len dohliadať na robotníkov, pričom sám som netušil kam až siahajú moje kompetencie, keby sa začali búriť, či robiť niečo proti pravidlám o existencii a znení ktorých som ani sám nemal potuchy.
Minúty plynuli a moja situácia začínala byť zúfalá. Stále na jednom mieste a to tak strašne na rane. Kedykoľvek sa mohol z ktorýchkoľvek dverí zjaviť doktor a okamžite ma spoznať. V podstate hocikto z vyšších hodnostárov pobehujúcich naokolo v nacistických handrách by ma spoznal. Moje fotky, ako bojovníka proti fašistickej strane boli rozvešané na všetkých pravicových weboch sveta. Práve som uvažoval, že to tu celé zabalím, keď vtom sa dvere oproti otvorili a vyšli z nich traja ľudia. Obermann, jeho vojenský pomocník a povedľa neho v putách... pretrel som si oči aby som sa uistil, že vidím dobre... Anna... Anna! Akoby na povel, bez toho aby som jej meno vykríkol, akoby cítila, že som tu, zdvihla obitú zakrvavenú hlavu a tvár otočila ku mne. Chvíľu zameriavala pohľad, až sa jej celkom zastavil na mojom vyšokovanom ksichte. Bolo neskoro skloniť hlavu, zahrať nenápadného, zahrabať sa do piesku...
,,Tom!" zrevala na celú halu a čas akoby na chvíľu zastavil. ,,Thomas!" zopakovala a mňa zaliala horúčava. Všetky hlavy sa otočili mojim smerom a moja sa obzrela dozadu na akéhosi muža práve vstupujúceho do haly. Ten sa zarazene zastavil a so strachom v očiach pozrel na všetky tváre, ktoré sa sústredili teraz priamo naňho.
,,Pomôž mi Tom! Pomóc!" kričala a vzlykala zjavne trpiac faktom, že si ju nevšímam. ,,THOMAS!" zvolala z plných pľúc až mi išlo srdce rozpučiť od hrôzy. Niečo buchlo a ozval sa dupot. Vytrhla sa svojim väzniteľom a utekala priamo ku mne. Nevedel som čo robiť a úprimne, bol som rád, že ju jeden z vojakov dobehol skôr, než stihla nejakým objatím, či podobným mňa-deštrukčným činom prezradiť moje krytie. V hale nastal ruch. Ľudia vybiehali z dverí a hľadeli ako vojak a teraz i jeden z sbs-károv zápasia s neznámou ženou. Niektorí sa dokonca odvážili prikročiť bližšie a tak mala plné ruky práce i prihliadajúca polovojenská ochranka.
V tomto vzruchu som ucítil svoju šancu a tak som sa prihnal k zápasiacej trojici a pomohol svojim pseudokolegom spacifikovať brániacu sa Annu a odvliecť ju za dvere strážené nemeckými vojakmi.
,,Dumme schlappe!" zvolal Obermann a vlepil Anne takú facku, že sa okamžite zrútila k zemi: ,,zoberte ju!" zvreskol smerom ku mne a vojakovi a tak sme ju zdvihli zo zeme. Vzápätí sa otočil na opätku a vybehol von do rušnej haly. Zostali sme sami traja. Neznámy vojak sa na mňa bezradne pozrel a pokrčil ramenami. Medzitým sa ale Anna opäť prebrala k životu a začala rozhliadať po okolí. Jej pohľad spočinul na mne a zreničky sa jej od úžasu rozšírili.
,,Tom, prečo si mi nepomohol?" zapišťala a ja som s obrovským strachom v očiach pozrel na ozbrojeného dôstojníka. Ten sprvoti nechápal, no takmer v zápätí sa mu vrásky na čele vyhladili a pomaly začal zdvíhať samopal k mojej hrudi. Nebolo na čo čakať. Vrazil som mu najsilnejšiu možnú ranu päsťou priamo do tváre. Zapotácal sa a odhodilo ho do zadu. Okamžite som pridal druhú zovretú dlaň a jeho hlava narazila na kamennú stenu vzadu. Oči sa mu prekrútili dohora a padol na tvrdú zem.
,,Utekaj!" zvolal som na Annu, vzal ju za ruku a rozbehli sme sa hore chodbou. Tá stúpala pozvoľna stále vyššie a po bokoch sa začali zjavovať prvé dvojice dverí. Vybral som teda pištoľ, pamätajúc si z predchádzajúcej skúsenosti s touto chodbou, že riziko stretu s neznámym fašistickým úradníkom je mimoriadne vysoké. Ku podivu sme ale nikoho nestretli. Nemienil som ale prehnane riskovať svoju hlavu na tak všeobecne používanom priestranstve a tak som Annu vtiahol do prvých zaujímavejšie vyzerajúcich dverí s nápisom Notausgang, v preklade veľmi optimisticky znejúci núdzový východ.
Ocitli sme sa v ďalšej chodbe osvetlenej iba jednou blikajúcou červenou lampou, umiestnenou na jej konci nad kovovými dverami. Dobehli sme k nim a potočil som kľukou. Takmer vzápätí sa otvorili a pred očami sa nám objavil dlhý rebrík. Nebolo nad čím rozmýšľať a tak sme už o chvíľu obaja šplhali hore. Celkom na vrchu nás čakala ďalšia ľahko prekonateľná prekážka v podobe skrutkovateľného poklopu. Pár pootočení želeným kruhom a boli sme vonku pod modrým nebom.
,,Príliš ľahké," znelo mi hlavou, ,,toto bolo nejak príliš ľahké."
A nemýlil som sa. Naše telá hoc utiekli istej smrti dole v tuneli na čerstvý povrchový vzduch, ocitli sa priamo uprostred jamy levovej. Vpravo žblnkala čistá, svieža chlórovaná voda vo veľkom plaveckom bazéne, vľavo sa vo vetre pohupovali kvietky rozkvitnutej záhrady a ani nie desať metrov pred nami bolo schodisko vedúce k zadnému vchodu do veľkého štýlového paláca doktora Kabooolatora...

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu