Arugad: O cestovaní - alebo taký malý odľahčujúci a sentimentálny článok na dobrú noc

Občas ma zachváti strašná chuť cestovať. Ale nie v tom jednoduchom zmysle sadnúť do dopravného prostriedku a presunúť sa z monotónneho bodu A do vysnívaného bodu B. Zmýšľam v tomto smere trochu romantickejšie.
Cestovanie je podľa mňa radosť. Pamätám si jedno také obdobie, keď som bol mladší, kedy všetci strašne túžili - ísť niekam lietadlom. Proste zaručene najobľúbenejším spôsobom cestovania bolo lietanie. Asi kvôli samotnému faktu, že človek letí a tiež kvôli tomu, že to bola na tú dobu niečo celkom nové, deckami neprebádané. Keď sa na lietanie pozriem terajšími očami, vidím v tom v prvom rade úsporu času no stratu zážitku. Zážitku z cestovania. Potešenie z vyvaľovania očí na neznáme krajinné scenérie, či obrysy mestečiek, miest, veľkomiest...

Druhým najobľúbenejším sa v tej dobe stalo cestovanie autom. Autá. Všade sme si ich kreslili. Veľké kolesá, športový vzhľad a nereálne parametre výfukov, ktoré pre nás znamenali silu a výkon. Každý už chcel byť veľký a mať auto. Najlepšie lambordžiny alebo dodž vajper. Zbierali sme burago či dedili po tatkoch angličáky a pravidelne ich strácali na pieskoviskách či odovzdával dobrovoľne partiám starších spolužiakov.
Dnešný pohľad na cestovanie autom mám dvojaký. Ako pasažiera ma to baví, vždy len do chvíle kým sa pohybujeme v príjemnom horskom prostredí, kde má čo upútať moju pozornosť od boľavého zadku a kostrče vrytej do nepohodlnej stoličky. Druhý pohľad je ten šoférov. No tiež je obmedzený sindrómom boľavého zadku doplnený o iné nepohodlnosti ako slnko svietiace cez čelné sklo priamo do očí. Napriek tomu ma ale šoférovanie auta neskutočne napĺňa a nakoľko nejazdím ako zmyslovzbavený psychoš, tak aj ukľudňuje. Viem sa pri ňom parádne zrelaxovať.
Autoreisen má jednu veľkú výhodu. Autorádio. Poviete si, no čo, v dnešnom svete mp3jek, mp4jek, iPodov a pod. neni núdza o nejaký brak na cédečka. Omyl. Autorádio spája celú posádku na jednu vlnovú dĺžku. Všetci sú ,,nútení\\\" počúvať tie isté skladby a teda byť i naladení rovnakou náladou akú daná hudba ponúka. Neraz som si to už všimol na posádke auta, keď z rádia zaznie nejaká ľúbostná pesnička ako to aspoň na moment stíchne a všetci hľadia tajomne von okienkami, pričom je viac ako jasné že ďalekosiahle polia posypané čiernymi havranmi nevnímajú...

Jedným systémom prepravovania, ktorý vo svojom živote mám oskúšaný naozaj len v minimálnom množstve je lodný. Na lodičkách som sa vozil zatiaľ iba s rodičmi na dovolenkách pri mori a to sa tiež vždy jednalo len o prerobené rybárské bárky. Taká poriadna zaoceanská Queen Marry hmmm... vlastne lodné sny mám dva (ak sme kráľovnú mery zarátali ako prvý ...). Tým druhým je brázdiť na nejakej výletnej lodi vody mohutného Dunaja a to od Čierneho lesa až do Čierneho mora. Postávať na hornej palube a vychutnávať horské krásy dolného Nemecka, posedávať v reštaurácii, popíjať vínko a cez podvihnutú záclonku sledovať svetlá Viedne, alebo mávať ľuďom prechádzajúcim cez Bratislavské mosty, či prechádzajúcim sa po nábreží. To by bolo fajn...

Naschvál na záver si nechávam svoj bonbónik. Keď som bol menší, nemali sme auto. Málokto vtedy mal auto. Hlavným ďiaľkovým prepravcom boli ŽSR. Posadený mame na kolenách som cez špinavé okno rýchliku Dargov sledoval rokmi okukanú trasu ku babke. Kedysi som vedel vymenovať všetky stanice a staničky od Bratislavy až po Žilinu (a to napriek tomu, že babka nebývala v až v Žiline). Dnes vám oveľa ľahšie vymenujem všetky ďialničné odpočívadlá na tej istej trase.
Cestovanie vlakom sa mi ale neznechutilo. Práve naopak. Od detstva som zbožňoval vlaky a železnice a doma mám ešte nejaké z kníh a dokumentov čo som si za tú dobu zozbieral. Vždy som chcel byť rušňovodič no myslím, že sa k naplneniu tohoto deckého sna nikdy nedostanem. V súčastnosti je cestovanie vlakom pre mňa ešte väčší relax ako šoférovanie auta. Úplne najlepšie je vtedy, ak je moja samota obohatená o partiu kamarátov rovnakého či aspoň podobného cestovateľského nadšenia (vivat Slovak paradise). Ako som už spomínal v jednej z tém na fóre, mám na Slovensku vytipované určité obľúbené trasy. Napriek tomu veľmi túžim vlakom zablúdiť i za hranice našej krajiny...
...sedieť v kupé s bratom, notebook na kolenách a drtíme zimné olympijské hry (Winter) jak za mlada. Rehoceme sa druhému keď rachne pri skokoch na lyžiach a za oknom pokojne ubieha cesta cez čarokrásne Alpské pohoria popretkávané desiatkami dlhočizných tunelov.
...pohľadom upretým na moju lásku s prstami jednej ruky prepletenými s prstami jej ruky a v druhej pohár šumivého šampanského. Prítmie reštauračného vozňa dodáva na príjemnosti celej atmosfére a svetielka približujúceho sa Paríža, mesta romantiky pôsobia vzrušujúco a tak krásne nadnášajúco. Na stole pod lupeňmi z ruží dva lístky na muzikál Notre Dame de Paris...
...ležať na zúžených provizórnych posteliach pri západe slnka nad špičkami ihličnanov za oknom a smiať sa s kamarátmi na hlúpostiach a príbehoch z mladosti či detstva. Zaspávať s pocitom, že zajtra ráno po vyjedení švédskych stolov pozrieme von oknom a z diaľky sa na nás bude trblietať azúrová hladina stredozemného mora...

Čiže len toľko by som chcel k cestovaniu a môjmu ponímaniu tohto fenoménu. Pôvodne to mal byť blog na dva odstavce, ale keď už som sa tak rozpísal, uverejním to aj tak.
Všetkým čítateľom prajem príjemnú neskorú noc a veľa najazdených kilomentrov...

Úvaha

8 0 0 0 0

Komentuj

O cestovaní - alebo taký malý odľahčujúci a sentimentálny článok na dobrú noc

3 komenty k blogu

Horúce!