Určite a v prvom rade je to rodina. Rodičia a súrodenci predovšetkým. Potom kamaráti. Neskôr príslušníci opačného pohlavia a najmä teda skúsenosti s nimi. Tvarujú, formujú, ovplyvňujú a dopomáhajú, niekedy skôr zapríčiňujú to, čo sa na širokú verejnosť dostáva niekedy dovŕšením dvadsiateho roku života (zo skúseností totiž až ľudí v tomto veku považujem za naozaj vyspelých - seba z prieskumu nevynímajúc).
Sú to všetko veci nevyhnutné a nevylúčiteľné zo životnej spotreby. O tých ale hovoriť nechcem. Sú i menšie a na pohľad menej významné skutočnosti vplývajúce na náš osobnostný rozvoj. Medzi ne patrí i prostredie. Fyzické prostredie v ktorom človek vyrastá a postoj k nemu.
Devínska Kobyla
Karpatský masív sa širokým oblúkom tiahne odkiaľsi z balkánu až po Bratislavu. Práve tu sa končí poslednými tromi výraznejšími kopcami, pričom dva z nich sú už za hranicami našej krajiny. Tým posledným na území našej republiky je práve Devínska Kobyla.
Kopec s typickým malokarpatským listnatým lesom sa na svojej atraktívnejšej západnej strane prelieva do zmiešaných lesov, pripomínajúcich tak troch prímorské letoviská. Piesčitá pôda je domovom bujných borovíc a nízkych dubov, briez a bukov. Ostrý spád svahu dole k ticho sa plížiacej pohraničnej rieke je v lete pastvou pre oči. Fakt, že práve táto časť pohoria je akýmsi motelom pre mnohé sťahovavé vtáky pri každoročnej ceste zo severu na juh, resp. naopak, len dodáva na pokojnej prírodnej atmosfére prostredia.
Práve na úbočí tohto malého masívu sa krčí v porovnaní s inými, nenápadné sídlisko rozširujúce pôvodnú chorvátsku obec, Devínsku Novú Ves.
Tu som vyrastal, strávil prvé roky svojho života. Tu som sa formoval a tu chcem raz formovať svojich potomkov.
Devínska Kobyla je pre mňa centrom všetkého. Sem som chodil keď som bol šťastný, bol som tu i keď som myslel, že poruším zásadu mužnosti a slzy mi vyhŕknu z očí... bol som tu keď, som nevedel kam ďalej smerovať svoje kroky i vtedy keď som svoje kroky s radosťou plánoval. Prežíval som tu lásku i nenávisť. Toto miesto som sprostredkoval kvantám ďalších ľudí s vierou, že im dá aspoň to čo dalo kedysi a dáva dodnes mne...
Vždy keď sa vonku trochu vyčasí po dlhej dobe, moje prvé kroky nadšene smerujú hore do vrchu. Inak tomu nebolo ani včera, keď na malý moment po šnúre hnusných upršaných dní vykuklo slnko a zobudilo i zopár operencov zo zimného utrpenia. Takmer letné popoludnie som spolu so svojou nastávajúcou samozrejmisticky využil na tradičnú prechádzku dôverne známymi miestami, ktoré hoc človek prejde miliónkrát krížom krážom, vždy sa na ne rád vráti.
Pri príjemných ešte sa trochu hanbiacich lúčoch skoro jarného slnka sme si hádam prvýkrát po dlhej dobe uvedomili, že si rozopíname bundy, lebo je nám teplo.
Holé konáre stromov sa pomaly pohupovali v lesom tlmenom vetre. Vôňa jari (i keď ako sa dnes ukázalo, klamlivá) nás opantávala a vlievala radosť do premrznutých žíl. Tisíce snežienok sa rozprestierali všetkými stranami a tvorili jeden krásny biely koberec. Pár poloprofesionálnych záberov a šlo sa ďalej. Až tam hore, to najobľúbenejších miest, kde sa zo sekundy na sekundu zrazu ocitnete chrbtom k lesu a tvárou k nedoziernym diaľavám rakúskej roviny. Kdesi úplne vzadu možno pri troche šťastia zbadáte i vrcholky álp, takmer dokonalá symbióza tunajšieho a tamojšieho...
Fakt, že túto nádheru môže človek zažívať prakticky kedykoľvek sa proste odrazí na jeho osobnosti. Kobyla má čo ponúknuť v každom počasí. Dokáže byť pochmúrna a prinútiť premýšľať. Môžete sa predierať prízemnou hmlou pretkávajúcou sa pomedzi staré vysoké stromy a byť pánmi svojich myšlienok.
Môžete ísť s tričkom prehodeným cez rameno a fľašou vody v ruke počas horúceho letného dňa kilometrami nekončiacich chodníkov až k miestam, kde si drahocennú vodu doplníte a vydáte sa naspäť.
Smiete byť tak trochu romantický, tajomný... možno až záhadný. Nabitý zvláštnou potláčanou eufóriou a ona vám opäť pomôže. Popoženie slnko rýchlejšie k obzoru a sfarbí svoje šaty do oranžovo-červena. Príjemným vánkom osvieži myseľ a dodá zimomriavky do každého tela. Vy zídete dole a pod malebným hradom Devín v jednej z dobre skrytých krčmičiek ovlažíte žalúdok dúškom chladnej kofoly. A možno si sadnete na lavičku pri Dunaji a s Kobylou za chrbtom a divou riekou pred očami si niečo uvedomíte...
Že toto miesto je jednoducho čarovné. Že tu žiť je dar na nezaplatenie. Že ste vlastne vďačný zato, že ste nebol odkázaný len na prekliatie betónovej džungle a mohol svoju energiu odovzdávať lesu, stromom, vetru... a nie múrom, sklu či železobetónu.
Je jednoducho fantasticky úžasné, že práve ja môžem žiť tu a vychutnávať to skvelé prostredie okolo mňa.
A pre vás čo nemáte toľko šťastia mať trvalé bydlisko v tejto oblasti, skúste ju aspoň niekedy navštíviť... neoľutujete
Vyznanie
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Tyo cece tento clanok tusim skopirujem exspoluziakom, lebo je to uplne ze super opisane
3
na Kobyle som este nebol, a pri tom to mam 11 minut busom a par minut slapania...
Napíš svoj komentár
..a zas ho všetci neberte doslovne s tým navštevovaním, ja mám rada súkromie.. ale nieee, rada sa podelím