...pardón, len som sa potreboval vykričať...

Dnes som videl slepca. Nič nevídané, povie si každý z vás. Možno dokonca nič čo by stálo za myšlienku. Naozaj je to tak? Škoda...

Aké zvláštne to na tom svete je. Prečo ten čo nevidí, vidí vlastne najviac? Prečo sú najlepší z nás práve tí čo najmenej majú?
Pohľadom na toho muža, ktorý si paličkou preťukával cestu do autobusu som pocítil ľútosť. Znásobenú tým, že zatiaľ čo ja som sa mračil, hoci som dôvod nemal, on sa usmieval, hoci som dôvod nevidel...
Žeby naozaj videl viac ako ja, cez tie oči ukazujúce večnú tmu?

Som rád že mám bujnú fantáziu. Som rád, že mám skvelú predstavivosť. Dokážem sa na malú chvíľu vcítiť do kože každého koho ľutujem, dokážem pár sekúnd hoci len v mysli žiť jeho útrapný život. A i keď nezistím, prečo sa usmieva, zistím, že ja mám tých dôvodov na úsmev rozhodne viac.

Je pravda, že ak chceme skutočne dobre vidieť, musíme na chvíľu zavrieť oči.

A tak ho obdivujem. A obdivujem i vozíčkarov a rovnako tak ľudí s oveľa horšími hendikepmi. Zato, že sú tu medzi nami a snažia sa žiť plnohodnotný život, pokiaľ im možnosti dovolia.

A tak opovrhujem tými čo si nevedia vážiť ničoho a nikoho. Opovrhujem každým kto opovrhuje svojím životom a zdravím. Takými čo sa stále sťažujú a napriek tomu, že sú oblečení, zasýtení a zdraví, vyplakávajú o veciach malicherných skoro až bezcenných.

Prosím vás, ktorí máte dostatok rozumu, otvorte oči a vážte si pružnosť svojich tiel, ostrosť svojho zraku, schopnosť prísť ráno do školy, či práce po vlastných nohách...
Ak budeme ctiť to čo máme, možno napokon zistíme, že viac ani nepotrebujeme. A aký by bol život krásny bez zbytočných potrieb...?

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu