Napriek tomu sa mu pred očami neustále objavovali obrazce ako z filmu. Jeho deti, syn a dcéra, stoja vo dverách vlastnej izby a tak trochu posmešne hľadia na svojho otca, akoby vychutnávajúc fakt že otec toho uja spoznáva až teraz, i keď on k nim chodieval za mamou už celé týždne.
Slza vyhŕkne z jeho unaveného oka a rýchlo si ju pretrie. Dokedy by to trvalo keby sa dnes nerozhodol prvýkrát po desiatich rokoch prísť z práce skôr ako o desiatej večer, aby zobral svoju rodinku na večeru? Celé tie roky sa snažil tvrdo pracovať aby mohol svojim milovaným dopriať všetko čo si zaslúžia... a oni? Jeho ženu zatiaľ jebal jeho vlastný kolega - ten za ktorého po večeroch brával prácu, aby mohol utekať za svojou chorou matkou! A deti? Sotva že spoznali svojho otca keď sa v noci umorený zjavil vo dverách bytu. Nerešpektovali ho, neuznávali a možno vlastne ani nemali radi. Ktovie.
Sadol si do auta a ruky položil na volant. Na chvíľku sa zamyslel a to bola chyba. Celé telo sa mu neovládateľne roztriaslo a z úst mu vyšiel zúfalý bolestivý vzlyk. V ich okne sa svietilo. Vynovená rodinka je pokope. Ten starý zoschnutý vandrák v okuliaroch s kosteným rámom, pár gučami vlasov, lesklou plešinou, odetý do starého ošúchaného obleku, ten šľahnutý naivný blázon je konečne preč a oni sa už nemusia stresovať, lebo o všetkom vie.
Naštartoval auto a sotva vidiac cez slzy v očiach vyletel s ním na prázdnu ulicu. Nikdy ho nikto nebral vážne. Vždy len držal hubu a krok, veriac, že takto, keď všetko pretrpí, v pokoji bez konfliktov prežije svoj život.
Hovno! Celú základnú i strednú školu bol terčom výsmechu a šikany. Na vysokej škole nemal nikoho, nemal žiadneho kamaráta, nič. Prišiel s prázdnymi rukami a odišiel s titulom inžiniera. Ten by však pokojne vymenil za všetky tie roky prežité v pokore a otroctve druhých. A teraz? Keď si konečne myslel, že niečo má, že má rodinu, robil pre ňu prvé posledné, v jeden večer to celé padlo. Všetko umrelo, všetko je preč... nenávratne preč. Len pretože nebol nikdy dosť rázny. Nevedel si dupnúť, povedať dosť, stačí... ani vlastnej žene. Nikdy nikomu, dokonca ani s policajtami nevyjednával... nikdy. Túžil po rešpekte a pritom ho celý čas len rozdával každému, i tomu kto sa oň ani neprosil. Pridal na plyn a besným prudkým pohybom si pretrel oči...
,,110, ber ho!\" zvolal jeden policajt druhému hľadiac vypleštenými očami najprv na číslo, ktoré vyhodil radar a vzápätí na auto ženúce sa ulicami mesta vysoko prekročenou rýchlosťou. Takmer okamžite vzduchom zazneli sirény auta v ktorom sa obaja zohrievali pri jemných melódiach a modré svetlo striedavo osvetľovalo zašitú uličku.
Trvalo len pár sekúnd kým predbehli neznámeho piráta a donútili ho zastaviť ku krajnici. Starší z dvojice policajtov vystúpil a vybral sa k otvárajúcemu sa okienku vozidla pred ním. Nazrel dnu a zbadal veľmi vtipne vyzerajúceho štyriadsiatnika so smiešnymi okuliarmi, odetého v starom prašivom obleku.
,,Dobrý večer pán vodič, poprosím vaše doklady,\" zažiadal si a už vzápätí s nimi mašíroval späť k svojmu kolegovi: ,,počuj to ti je nejaký riadny niemand hento,\" zarehotal sa a hodil papiere dnu: ,,over to a vypíš mu lístok ja si ho zatiaľ trochu podám dilinka.\"
Sedel s oboma rukami ešte stále kŕčovito zvierajúcimi volant a počúval kvapkanie dažďa na kapotu. Vedel, že vysoko prekročil rýchlosť a tým, že odovzdal doklady policajtom sa opäť raz vzdal i vyjednávania o lepšej, alebo žiadnej pokute. Studený večerný vzduch prúdil dnu otvoreným okienkom a odrazu sa v ňom opäť objavila hlava príslušníka bezpečnosti.
,,Uvedomujete si čoho ste sa dopustili?\"
,,Áno,\" zašepkal a preglgol.
,,Nepočujem vás,\" pýtam sa či si uvedomujete čoho ste sa dopustili zareval policajt dnu, div že sa jeho krik nezačal ozývať.
,,Áno uvedomujem, prepáčte, uvedomujem si,\" roztrasene no nahlas odpovedal.
,,A to si takouto jazdou kompenzujete komplexy z detstva, alebo vám len šibe?\" hučal policajt a vychutnával si zmenšujúceho sa šoféra auta.
Nastalo ticho do ktorého sa ozýval iba zvuk dažďa a tmu pretínal modrý signálny maják na streche policajného auta.
,,Ste ohluchol či onemel či čo?\" zakričal vonku stojaci policajt a buchol po streche auta až muž vnútri podskočil.
,,Čo?\" dožadoval sa naďalej nástojčivo odpovede. Muž vnútri niečo potichu zamrmlal a kŕčovito požmolil oboma rukami volant.
,,Čoo?\" zopakoval vrieskajúci policajt, teraz sa už naozaj vyžívajúc v roli generála na buzerpľaci.
,,Choď do piče!!!\" zvolal muž v okuliaroch a policajt sa zarazene vystrel: ,,drž hubu ty hajzel! Vôbec nevieš nič! Nič nechápeš! Nechaj ma na pokoji! Skap! Zomri! Zmizni! CHOĎ DO PIČEEE!\" pri poslednom slove z celej sily dupol na plyn, kolesá zaškrípali a on vyrazil do tmy.
Motor reval a kolesá pišťali v každej zákrute. Vzduch cez okienko prúdil dnu a dodával odvahu pobláznenému šoférovi. V spätnom zrkadielku sa zakrátko objavili dve približujúce sa modré svetielka.
,,Nie, nenechá sa chytiť. Nevydá sa im. Nevydá sa svojej žene a deťom na posmech. Nie, už nikdy nikomu!\"
Stočil volant prudko doprava a prerazil s autom drevenú závoru. Vnikol na úzky priehradný múr a náskok od policajtov sa začal zväčšovať. Netrúfli si vletieť na priehradu v takej obrovskej rýchlosti ako on. A že kto je tu zbabelec a úbožiak a chudák a...
Kolesá sa čudne vykrivili a auto zaflekovalo. Na moment sa kĺzalo bokom a vzápätí prerazilo zábrany.
Obaja hľadia na auto letiace cez betónový múrik. Opustilo pevnú zem a ocitlo sa v tichom tmavom priestore. S nemým úžasom pozerali policajti na scénu ako v spomalenom filme až kým sa s obrovským rachotom doplneným ohlušujúcim výbuchom, neroztrieštilo o pevnú zem. Oslepujúce svetlo osvetlilo tmavú krajinu a ohnivý záblesk vyletel do vzduchu. Ešte pár sekúnd pretáčania sa horiaceho vraku po príkrom svahu a zostalo ticho.
Posledná vatra na počesť nedoceneného hrdinu. Symbolický pohreb v samote a tichu spravodlivej prírody...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
4
uuha, no toto bolo brutalne, do poslednej chvile som dufala ze sa to takto neskonci... som za happyendy, uz len preto, ze v zivote ich vidno tak maaalo...
inak pises velmi putavo, cloveka to chyti hned od zaciatku
inak pises velmi putavo, cloveka to chyti hned od zaciatku
Napíš svoj komentár
Inak opat prefektne napisane, a ako si uz u teba zacinam zvykat...so smutnym koncom