Jej botasky sa konečne dotkli mäkkej trávy. Tak hebkej a podmanivej, že by snáď zbrzdila i padajúce telo krásneho mladého muža... zúfalá v myšlienkach a rozochvená v pohybe, nemotorne odistila svoje telo od zradného lana a potkýnajúc sa o drobné skalky uháňala k telu pokrútenému do zvláštnej polohy pod masívnym bralom.
Strach a beznádej už načisto opantal jej myseľ a tak keď si kľakala k zakrvavenému telu svojho milovaného, cez slzy naň už takmer ani nevidela. Drobnými prstami podoprela jeho ufúľanú tvár a s hlasným vzlykom pozdvihla trochu bližšie k slnku. K tomu slnku ku ktorému ešte pred chvíľou spoločne naťahovali ruky a teraz práve ono svojimi mrazivo horúcimi lúčmi dotvárali scenériu tohto hrozného divadla.
Srdce jej išlo roztrhnúť od nevýslovného žiaľu a možno by sa tam i bola zbláznila, keby v tej chvíli priamo v jej náručí hlasno nevzdychol a nepootvoril oči.
Neveriacky vyvalila tie svoje a akýsi obrovský balvan jej spadol zo srdca. Tak veľký, že sama takmer spadla s ním kamsi dozadu. Povolila trochu zovretie, pretrela si zrak a zahľadela sa do očí svojho vyvoleného.
Uprel na ňu zúfalý pohľad plný bolesti a utrpenia. Nemo hýbal perami, márne sa pokúšajúc vysloviť niečo čo by chcel svojej láske v túto, možno poslednú chvíľu krátkeho života zdeliť.
Obrovský balvan akoby sa opäť rozkvital v jej srdci a to už zase praskalo i tam kde bolo najsilnejšie. V jeho očiach čítala svoje a on jej stisol ruku. Slzy opäť pokryli jej krásnu tvár a vydala ďalší bolestivý vzlyk.
Nemohla inak. Nebolo času. Naklonila svoju tvár k tej jeho a ich pery splynuli v jedny. Triasla sa a zadúšala plač. Cítila však slzy kotúľajúce sa z jej tváre na tú jeho...
Nikdy nebol bozk taký nástojivý, taký dôrazný a predsa taký jemný. Tak plný krásnej lásky no ešte plnší srdce trhajúceho zúfalstva. Taký dlhý no pritom tak neuveriteľne krátky.
Prvý svojho druhu a posledný v živote.
Cítila jeho zrýchľujúci sa dych a svoje srdce rýchlo pulzujúce až kdesi v hrdle.
Obdivovala jeho nádhernú tvár i keď ju videla už miliónkrát predtým. Nechcela si pripustiť že to robí, pretože je to naposledy, no predsa tak konala.
Vietor zavýjal ako predzvesť príchodu tej ktorá naveky roztrhne tých dvoch. Hory, mladý pár a slnko prizerajúce sa zo závratnej výšky.
Posledný zúfalý nádych a dlhý výdych, ktorý v nej zostane naveky uschovaný. Vôňa ktorého sa stane prekliatím pre jej pokojné zaspávanie.
Zovretie rúk povolilo a to okolo srdca sa stonásobne zväčšilo. Zaplakala tak nahlas, že i pyšné hory na moment zmĺkli. Zobrali jej lásku. Vzali jej nádej a zmysel života. Ani čo by chceli, miesto jedného vytrhli zo svojho lona rovno dva krásne kvety.
Perami pritisnutá na tie jeho, márne dúfala, že ešte raz vdýchne horský vzduch, že otvorí oči a ešte naposledy sa usmeje na svoju milovanú. Márne čakala, márne žobronila, zbytočne plakala...
Iba hory, dievča a smrť... i to slnko už kamsi zmizlo...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
keco
1. 1.januára 2009 23:56
Pocuvaj, ako ti mam vysvetlit, ze mam vediet o kazdom blogu?! dalsi krat ma uz nastves vazne ! ! ! k blogu tolko, ze je uzasne, ako paradne dokazes opisat situaciu, ktora trva mozno 30 sekund a ty vystihnes kazdy jeden detial, opatovne klobuk dolu ! a tes sa ked ta stretnem
2
Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa prave som si vsimol TSku, soooooooory : berem vsetko (okrem chvaly na blog) spat
Napíš svoj komentár