Chvíľu som zostal rozčapený ležať na studenej podlahe. Započúval som sa do hlasov prichádzajúcich zvonku. Rozhovor dvoch ozbrojených mužov nerušene pokračoval ďalej a tak som usúdil, že som si holý život opäť raz zachránil v poslednej chvíli.
Opatrne som sa pozviechal zo zeme a prižmúril oči, pomaly si zvykajúce na prítmie podzemia. Chvíľu mi trvalo kým som si v rohu miestnosti všimol malé pootvorené dvere. Bez váhania som zamieril priamo k nim, so zbraňou namierenou kamsi do prázdna predo mnou.
Potichu, ako správny votrelec, vykĺzol som z miestnosti na uhlie a zakrádal sa tmavou chodbou vedúcou kamsi do útrob domu. Netrvalo dlho a ocitol som sa na križovatke chodieb. Schody hore, alebo chodba a následne schody dole?
To posledné po čom som túžil bolo blúdiť v starom podzemí akéhosi poloschátralého vojnového sídla. Zvolil som teda cestu hore schodami i pretože na jej konci popod dvere presvital jemný pás svetla.
Posledné tri schody a ucho som opatrne pritisol na staré dubové dvere. Na druhej strane sa zdalo byť ticho. Počkal som ešte chvíľu a začal stláčať kľučku smerom dole. Dvere sa pomaly otvárali, našťastie a zároveň na počudovanie, bez vŕzgania či škrípania pántov.
Prvá vykukla von hlaveň mojej pištole a vzápätí za ňou i moja hlava. Ďalšia chodba, tentokrát už ale na prízemí domu. Vykĺzol som definitívne von z podzemia a porozhliadol sa.
Majiteľ domu si zjavne potrpí na odstrašujúce vybavenie interiéru. Obrovské, ťažké baldachýnové závesy, znemožňovali mesiacu nakuknúť dnu do domu hrôzy. Vysoké stojany, so zvednutými kvetinami lemovali chodbu po celej jej dĺžke striedavo s portrétmi mužov a žien zobrazených vždy v rovnakej tmavej rovnošate. Uprel som pohľad na jedného z nich. Jeho tvár mi prišla veľmi podobná tvári nebohého otca mojej nebohej manželky.
Pri tejto myšlienke ma bodlo kdesi pri srdci a tak som ju rýchlo zahnal. Myšlienka na tú, ktorú chcem pomstiť, ma privádzala k myšlienkam na moju nezvestnú dcérku. Rýchlo som odvrátil pohľad na neznámeho muža zobrazeného na veľkom plátne, teraz už takmer nepripomínajúceho môjho svokra a pohľad uprel na koniec chodby.
Opatrným krokom som vykročil tým smerom. Na jej konci boli obrovské dvojkrídlové, a to čo ma lákalo najviac, poodchýlené dvere. Konečne s celým telom napätým na prasknutie, dorazil som k nim a opäť bez váhania nakukol dnu.
Veľká okrúhla miestnosť, s mohutným stolom a množstvom stoličiek okolo. Steny zdobené akýmisi čiernymi, striebornou niťou pretkávanými závesmi. Niekoľko fakieľ a starodávny strop, spoločne osvetľovali ako celú miestnosť, tak i veľký trón pod obrovským portrétom na jej opačnom konci.
Neodvážil som sa vojsť dnu. Predsalen, miestnosť s jediným východom je skvelou pascou na nevítaných návštevníkov.
Vydal som sa teda opäť chodbou, tentokrát opačným smerom. S pocitom, že spoza každého rohu na mňa môže kedykoľvek niekto vyskočiť sa nekráčalo príliš jednoducho.
Naraz som sa ocitol na jej konci. Tu sa spájalo viac chodieb dohromady, tvoriac spolu veľkú vstupnú halu domu. Zrakom som spočinul na vchodových dverách a následne na schodoch vedúcich do horných poschodí. Opatrne som sa presunul k nim a začal vystupovať hore. Sám netušiac čo robím a prečo to robím práve tak, uvedomil som si, že zdola ku mne doliehajú zvuky krokov.
Nemal som záujem stretnúť nikoho z domácich, Aarona už vôbec nie, nakoľko som nevedel presne odhadnúť koľko nepriateľov tu vlastne mám. Vybehol som po schodoch na najvyššie poschodie a cez odpočívadlo prebehol k najvzdialenejším dverám. S pocitom, že konám veľmi hystericky a nepremyslene, stlačíl som kľučku. Zamknuté. Ale kľúč je v zámke... kroky... otočil som ním a čo možno najtichšie vletel dnu. Zabuchol ich za sebou a otočil sa do miestnosti.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil čo vidím a z toho šoku a prekvapenia som nebol schopný reakcie...
to be continued...
opäť bez možností, ale nabudúce už dám...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ralley
4. 3.marca 2008 17:11
Clovece to je citanie...
Napíš svoj komentár