Prechádzky s diablom part_6

Stál som ako prikovaný, s jednou dlaňou na dcérinom ramene. V druhej som zvieral zbraň a nemo civel na muža ktorý svojou mieril na mňa.
,,Zostaň kde si!" zopakoval a presunul sa o pár schodov nižšie.
Táto situácia pre mňa nemala riešenie, i keď súdiac podľa dlane presúvajúcej sa s dcérinho ramena na jej tvár, pre moje podvedomie už hej. V jednom momente som zdvihol obe ruky. Jednou som zakryl oči malej Emily a druhá vyletela do vzduchu s hlavňou namierenou do prekvapenej tváre o pár metrov nado mnou...
,,Bum!" ozvalo sa domom a ozvena starého sídla vrátila zvuk výstrelu miliónkrát naspäť.
Uniformovaný muž zreval a zmizol mi z dohľadu. Rýchlo som sa spamätal zo šoku z toho čo som práve vykonal, vzal dcéru na ruky a utekal tých posledných pár schodov dole. Ocitol som sa v hlavnej hale a odbočil do chodby, v ktorej ako som vedel, sa nachádzali dvere vedúce do podzemia.
Vybehnúť hlavným vchodom nemalo zmysel, nakoľko som priamo za dverami podľa približujúcich sa rozhorčených hlasov, predpokladal množstvo strážnikov. Rýchlym šprintom som sa ocitol v chodbe na konci ktorej boli veľké dvojkrídlové dvere, ukrývajúce minimálne tucet nepriateľov. V priebehu pár sekúnd som dorazil k vchodu do podzemia a vnikol dnu práve včas aby som počul výkriky svojich prenasledovateľov kdesi v hĺbke domu. Nemal som tušenia ako dlho im potrvá nájsť moju únikovú cestu.
Vzlykajúca Emily na mojom ramene pôsobila ako veľká výčitka za to že som do tohto celého zatiahol svoju rodinu. Preťal som sled myšlienok a poobzeral sa. Nachádzal som sa na rázcestí troch chodieb, pričom dve východisko neprinášali celkom iste. S krátkym zaváhaním, hnaný túžbou zachrániť svoje dieťa vbehol som teda do jedinej nepreskúmanej. Tá klesala kamsi hlboko pod dom. Dupot mojich nôh ozvena zlovestne odrážala všade okolo mňa.
Ďalšia rozdvojka. Tentokrát bez váhania vpravo. Prečo? Netuším...
Chodba sa neustále zvažuje a ja začínam pochybovať o správnosti svojich krokov. Emily vzlykla tak nahlas, že som mal dojem, akoby moje sdrce malo rozotnúť na dvoje...
Prudko zastavujem pred masívnymi drevenými dverami zavretými na závoru. Púšťam malú na zem a jednou rukou odťahujem závoru. So zbraňou znamenajúcou život i smrť potláčam staré drevo dopredu a dvere sa odchyľujú. Na druhej strane sa nám odhaľuje obrovský podzemný priestor pripomínajúci temnicu. Klenutý strop podopieraný dvomi radmi vysokých stĺpov pôsobil monumentálne a odstrašujúco zároveň. Spravil som jeden opatrný krok smerom dnu a lepšie pozrel na steny obrovskej sály. Po oboch stranách pivnice sa nachádzali zamrežované vchody, pripomínajúce väzenské cely... vlastne, to boli väzenské cely.
Zvierajúc Emily za jej malú rúčku vykročil som k prvej z nich. Opäť raz mi chvíľu trvalo kým som si zvykol na tmu vnútri zamknutej kobky. Cítil som ako sa mi zdvíha žalúdok priamo úmerne s odhaľujúcim sa obsahom cely. Malé dievčatko schúlené na studenej dlážke v dotrhaných handrách, špinavé a zanedbané.
Počul som ako Emily vedľa mňa potichu zvýskla, na čo sa doteraz nehybné telo vnútri kobky otočilo k nám. Strhaná a vyziabnutá tvár s matným pohľadom premerala ľudí vonku a opäť odkvecla na tmavú dlážku.
Poznal som tú tvár. Veľmi dobre som ju poznal... Sara Robinnsnova... 8 rokov.
Prepadla ma veľmi zlá predtucha. Zbledol som v tvári a pomaly kroky nasmeroval k susednej cele. I tu som nakukol dnu a...
Anna Jonesova, pochádzajúca priamo z New Yorku, jedno z prvých zmiznútí. Ďalšia cela, ďalšie dievčatko... pred očami sa mi vyhadzovali ich fotky z nástenky na policajnom riaditeľstve. Všetky pohrešované, považované sa usmrtené obludou Thomasom O´Neilom. Bál som sa pomyslieť ako inak mohli tomu zvieraťu a jeho prisluhovačom poslúžiť, keď sú v takom stave.
Isabel Monignacova, 10 rokov, unesená v deň svojich okrúhlych narodenín. Na jednej strane nesmierne rád, že sú všetky deti živé... no na strane druhej... strašná bezmocnosť zaplavila moje vnútro a na moment som mal dojem, že sa mi to celé len sníva.
Pevnejšie som stisol rúčku toho posledného stvorenia, ktoré mi na tomto svete zostalo. Potešený, že sa Emily medzičasom ukľudnila, uprel som na ňu pohľad plný rodičovskej lásky, no ona mi ho neopätovala. Miesto toho svojími veľkými vystrašenými očami hľadela na miesta odkiaľ sme pred chvíľou prišli.
Zdvihol som teda zrak... Muži v čiernych plášťoch, úplne som zabudol, že sme na úteku... Všetci sú tu... kedy prišli?
Vzduchom sa zavlnili tmavé látkové závoje a ako duchovia sa všetci tí hrôzostrašne vyzerajúci ľudia, ak to boli ľudia, začali točiť okolo nás, až kým neutvorili akýsi rituálny kruh...
Cítil som ako sa mi snažia vytrhnúť moju dcéru, snažil som sa ju pritisnúť k sebe, no ozval sa len tupý úder a ja som zacítil bolesť na zátylku. Padol som na zem a ocitol som sa na štyroch. Zaslepený bolesťou vychádzajúcou ako z hlavy tak aj z môjho vnútra, uvedomil som si, že ma čiasi ruka chytila za vlasy a pritiahla späť dozadu, čim som sa ocitol na kolanách.
Na chvíľu ostalo hrobové ticho, až som začul tiché cvaknutie. Studený kov, znamenajúci len jedno, sa pritisol k môjmu spánku a ja som rýchlo zažmúril oči, aby som nehľadel smrti priamo do očí keď príde...


to be continued...


Tak snáď zajtra, alebo pozajtra...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu