Prechádzky s diablom part_7

Celé moje telo bolo v akomsi predsmrtnom kŕči. Prestal som dýchať a pred zavretými očami na mňa nemo hľadela nekonečná tma. Nepočul som výstrel, necítil som bolesť... neviem koľko sekúnd prešlo, no odrazu sa kdesi pri mojej hlave ozval známy hlas. Hlas vďaka ktorému som si bol celkom istý, že som mŕtvy. Prehovorila moja nebohá manželka Sheila.
,,Moment," zaznelo zreteľne z úst mojej milovanej.
Vyčkával som. Bolo milé počuť ju po takej dobe. Niečo veľké mi spadlo zo srdca a ja som sa nenamáhal to zodvihnúť. Nevedel som či som v pekle, alebo v nebi... vedel som len, že už sa nemám čoho báť.
,,Keď sa dostal až sem, má právo vedieť pravdu...," pokračoval neochvejne hlas vedľa môjho ucha.
Musím so Sheilou súhlasiť, naozaj, po smrti má každý právo vedieť kde spravil chyby…
,,Vstaň,“ zavelil hrubý hlas blízko za mnou a chladná oceľ sa mi odlepila od spánku. Pomaly som sa začal preberať do reality.
Nie som mŕtvy. Nezastrelili ma a hlas, ktorý som počul nebol hlasom zo záhrobia. Ale to potom znamená… ale to nie je možné…
Akési ruky ma zdvihli z chladnej zeme na rovné nohy. Otvoril som oči dokorán a blúdiac po zahalených tvárach naokolo mňa som sa pokúšal nájsť tú jedinú ktorú som naozaj vidieť chcel. Naraz zastali na jedinej postave v temnici s odhalenou tvárou, krásnou tvárou a tak živou… tvárou tej, ktorú som dávno v myšlienkach nedobrovoľne pochoval. Zabudol som na bolesť v hlave i nevysvetliteľné okolnosti a plný radosti, trhol som telom smerom k mojej žene.
Skoro by sa mi to aj bolo podarilo, no tie isté ruky čo ma pred chvíľou zo zeme zdvihli ma v momente poslali späť. Nerozumel som tomu. Zahľadel som sa jej do tváre, zúfalo, priam prosebne no pohľad ktorý mi vrátila bol hrozný. V živote som taký ešte nevidel. Toľko chladu mi ešte nikdy nevenovala. Na moment som zapochyboval, že je to skutočne ona, no potom opäť prehovorila tým nenapodobniteľným hlasom, no s veľmi chladným tónom:
,,Odveďte ho do mojej izby, nech počká,“ zavelila a zmizla mi z dohľadu.
Cudzie ruky, ktoré sa už hádam stali súčasťou môjho tela, zdvihli moju telesnú schránku opäť na nohy, no duša zostala ležať v prachu a beznádeji.
Moje nohy mechanicky kráčali späť chodbou, ktorou som sa pokúšal uniknúť. Akosi naivne som sa prestal báť o malú Emily, keď som zistil, že jej matka žije, ba čo viac, zjavne sa o ňu ešte aj stará. Napriek tomu, som ale ničomu nerozumel, absolútne ničomu. V podstate nikto nie je mŕtvy… Je to len nejaká hlúpa hra? Skrytá kamera? Ale jedno dieťa umrelo, videl som ho… zohavené na pitevnom stole… niekto sa musí zodpovedať. Alebo tieto prípady nesúvisia?
Otázky bez odpovedí sa mi vynárali v hlave celou cestou na najvyššie poschodie domu. Tu sa predo mnou otvorili veľké dvere a ja som pristál v malom kresle uprostred staromódne vybavenej priestrannej miestnosti. Potichu som zostal sedieť a unaveným zrakom premeriaval priestor okolo mňa. Ak tu spáva moja manželka, tak musí byť uctievaná prinajmenšom ako kráľovná.
Dvere sa otvorili a ona vstúpila dnu v sprievode niekoho ďalšieho. Thomas O´Neil. Muž ktorý ju zabil. Zviera zodpovedné za všetko čo som si prežil. Naše pohľady sa stretli a on sa mi škodoradostne uškrnul do tváre.
,,Nechaj nás Tom,“ prehovorila k nemu Sheila a jej priateľský prístup k tomuto zločincovi ma prekvapil viac ako jeho prítomnosť. O´Neil na chvíľku zaváhal, vychutnávajúc si moju tvár a vzápätí sa ako dym vyparil z ibzy. Sheila si odkiaľsi prisunula malú taburetku a sadla si ku mne ako doktor k pacientovi. Sebavedomie a priamosť jej vystupovania sa tak veľmi nezhodovala s tou Sheilou, ktorú som poznal ja, že som sa dlho nezmohol na slovo. Po chvíľke mlčania napokon prehovorila.
,,Je mi ľúto, že som ťa nezasvätila do tohoto celého,“ začala a ja som sa rozhodol neprerušovať ju. Po ďalšej krátkej chvílke, kedy asi predsalen čakala nejaké slová odo mňa, pokračovala: ,,som potomkom veľmi starého rodu. Veľmi váženého a vplyvného rodu, ktorý sa rokmi ako strom rozpínal všetkými smermi. Jednotlivých členov ale z generácie na generáciu ubúdalo, proste populácia vymiera, plus nie každý z tých čo nosí naše meno si ctí naše hodnoty…“
,,Ako napríklad unášanie a väznenie detí?“ vyhŕkol som z ničoho nič a moja žena zostala na chvíľu zarazená.
,,Vysvetlím ti to, počkaj,“ dôrazným hlasom povedala Sheila a akoby som ju ani nevyrušil, pokračovala ďalej: ,,skrátka sme medzi seba začali prijímať i ľudí v ktorých nekolovala naša ctená krv. Z rodu sa stal spolok, ktorý pretrval dodnes. Najstarší člen rodu, dodržiavajúci stanovy a ctiaci hodnoty, sa stáva jeho vodcom. Donedávna to bol môj otec…“
V hlave sa mi vybavil veľký portrét s mužom dole v hale. Naozaj na ňom teda bol zobrazený môj nebohý svokor.
,,Emily, je jediný žijúci potomok po mne. Musím zabezpečiť aby rod nevymrel, preto sme museli uniesť aj ju. Oficiálne som mŕtva, čím môžem naplno pracovať len pre spolok. Naše dieťa bude čoskoro tiež považované za mŕtve, čím sa stane budúcnosťou rodu… a ty… ty budeš čoskoro mŕtvy tiež… prepáč,“ dohovorila a vrhla na mňa pohľad konečne trochu pripomínajúci moju Sheilu. Ľútostný pohľad, ten jej vždy šiel najlepšie. Na jednej strane rád, že prejavila ľudskosť, no na strane druhej mnou preletela triaška, nakoľko ním potvrdila i svoje posledné slová…


to be continued...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu