Prechádzky s diablom part_8

Ďalšie ticho ovládlo atmosféru v miestnosti. Ona hľadela na mňa spýtavo, ba až vyzývavo a ja som jej odpovedal identickým pohľadom. V takejto fáze života som ešte nikdy nebol. Začal som si v hlave opakovať, čo už viem. Všetci, ktorých som považoval za mŕtvych žijú. Dcérka, ktorú som v najhorších predstavách videl pod krutými rukami psychopata Thomasa O´Neila si posledné dni zrejme žila nad pomery dobre. Samotný vrah i jeho monštrózny syn, ktorých som posledné dni nenávidel a chcel zniesť zo sveta sú priateľmi mojej mŕtvej... vlastne najnovšie už zase živej manželky. Dokopy sa nestalo nič čo by malo zásadným spôsobom ovplyvniť môj ďalší život a napriek tomu práve ja mám odísť zo sveta živých na ten druhý. Rozhodol som sa teda spomedzi množstva núkajúcich sa otázok položiť jednu, zásadnú:
,,Prečo ma chceš zabiť? Prečo by sme nemohli byť jedna rodina aj naďalej, veď ja nechcem nič, len to aby sme boli zase všetci spolu," povedal som a keď som videl, že sa nezmáha k reakcii, dodal som: ,,zlatko?"
Práve na toto oslovenie sa strhla a opäť sústredila na mňa. Na jej pyšnej tvári sa zračilo čosi pripomínajúce posmešný úškľabok.
,,Ja moju budúcnosť s tebou už nespájam," prehovorila vysokým hlasom, akoby mi oznamovala rozsudok: ,,už nejaký čas to medzi nami nevyzeralo najlepšie. Tvoje miesto v mojom srdci spoľahlivo nahradil a miesto otca po boku našej dcéry nahradí Jason."
Táto informácia zabolela. Veľmi. Vo svete noviniek v akom som sa momentálne pohyboval som nepredpokladal, že ma ešte niečo môže hlboko zasiahnuť, no stalo sa. Napriek tomu som na Sheilu vystrúhal neveriacu grimasu.
Na chvíľu zostala mlčať no vzápätí vstala, otvorila dvere a kývla na niekoho rukou. Za pár sekúnd sa po jej boku zjavil Jason Aaron, zvedavo kĺzajúc pohľadom zo Sheily na mňa. Tá ho chytila okolo ramien a pobozkala. Nebránil sa, ba netváril sa ani príliš prekvapene, miesto toho, keď sa napokon odtiahla, zatváril sa tak blažene, že ju samotnú prinútil k úsmevu.
Držiac sa za ruky otočili sa obaja tvárami k mojej. Zbedačenej a utýranej. Ak sa mi to v hlave doteraz zamotávalo, teraz už som absolútne nevedel na čom som. Vstal som.
,,Fajn," povedal som a prešiel k dverám.
,,Čo si myslíš že robíš?" zvolal na mňa Jason, no nereagoval som. Pretisol som sa popri milencoch na chodbu a s pocitom absolútnej naničhodnosti vybral som sa preč. Netrvalo dlho a zo zadu ku mne pribehli nejakí ozbrojenci. Pokúsili sa ma spacifikovať, no práve v tej chvíli sa do mojej hlavy dostali zrejme všetky emócie z posledných troch mesiacov. Začal som sa biť hlava nehlava, emotívne, pudovo, s krikom... Rozdával som rany a len vďaka stále viac sa rozmazávajúcemu obrazu naokolo som vedel, že ich i statne prijímam.
Svet sa zatočil a ja som tak ako mnohokrát predtým upadol do bezvedomia. Ticho a tma, mne tak dôverne známe opäť opantali moju myseľ. Bol som rád, že prestávam cítiť, že mi je aspoň na malú chvíľu všetko jedno. Nesnažil som sa prebrať, chcel som aby to zostalo takto. Myseľ prázdna, neschopná odporu. V tento večer som sa veľmi zmenil. Prvýkrát v živote som sa pobil, ba čo viac strieľal som na človeka... bohvie či s úspechom...

,,Pozooor auto!"
Škrípanie bŕzd, moje telo naráža do niečoho mäkkého a vzápätí sa odráža do niečoho tvrdého. Ležím a načúvam. Zreteľne počujem kričať Sheilu od bolesti. Sprvoti som sa strhol, no vzápätí som si spomenul na všetko čo som si kvôli nej prežil a zostal som flegmaticky ležať.
Ďalšie výkriky a streľba. To som si naozaj tak zvykol na násilie, že sa ani nenamáham pohnúť z miesta?
,,Vystúp! Poďme rýchlo...!"
,,Bacha naňho má zbraň...!" ďalšia streľba, ďalší krik. Niekto ma chytá oboma rukami pod pazuchy a ťahá. Uvedomil som si že moje telo práve takto veľmi nedôstojne vystupuje z auta. Konečne som pootvoril oči. Práve včas nato aby som videl veľký tmavý džíp vybúraný v priekope a nehybné telo vedľa neho. Otočil som hlavu na bok a zistil, že z ľavej strany ma podopiera akýsi muž s kuklou na hlave. Nebol som si istý, či je to dobre alebo zle. Pretočil som oči na druhú stranu a zbadal ako niekto ďalší hlavňou samopalu postrkáva Sheilu pred sebou. Tento pohľad ma potešil no takmer hneď som upadol do predchodzieho stavu totálnej flegmatickosti.
Neviem ako dlho sme kráčali, do svojho tela som sa duchom vrátil až keď sme konečne zastavili a muž ktorý ma podopieral sa postavil priamo predo mňa. Jeho tmavé napäté oči sa stretli s mojimi a on povedal:
,,Proti tejto organizácii pracujeme už niekoľko mesiacov, sledovali sme aj tvoj príbeh, je nás málo, ty si sám, majú tvoju dcéru. Tak?"
Chvíľu mi trvalo kým som si v hlave zrovnal všetky slová, ktoré na mňa tento neznámy, teraz už viem, že záchranca, vysypal. Zrejme je tu nejaká družina snažiaca sa o zničenie spolku mojej manželky. Áno, želal som si aby zaplatili za utrpenie moje, i rodičov unesených detí, len po tom všetkom som už nevedel, či s tým chcem mať niečo spoločné. Ak sa mám rozhodnúť, viem, že to bude rozhodnutie, ktoré zmení celý môj život...


to be continued...


koniec druhej série. musím sa ospravedlniť, že som vám v posledných dvoch častiach trochu pomotal hlavy no v podstate to všetko pekne nadväzuje
o prípadnej tretej sérii sa musí rozhodnúť hlavný hrdina sám a keďže vy ste jeho myseľ...:

a) zabiť Sheilu a hneď na to aj seba - kamikaze systém
b) zabiť Sheilu a pridať sa k odporcom spolku
c) podmieniť svoj vstup do spolku výmenou Sheily za Emily
d) vstúpiť do spolku bez podmienok
e) odísť a začať úplne nový život bez minulosti
d) odísť a snažiť sa oslobodiť dcéru bez pomoci iných

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu