Ranný výlet do lekárne, alebo ako si zdvihnúť náladu na celý deň

Blížim sa k zakliatím bránam zdravotného strediska kde je mimochodom mojou celoročnou prioritou sa nezjavovať.
Je paradoxom, že tentokrát tam prichádzam pre takú maličkosť ako je bolesť oka a jeho dnešné nočné napuchnutie do verejne pohoršujúcich veľkostí a tvarov.
Našťastie však nehodlám svoj zrak vložiť doslova do rúk môjho lekára, ale svoju nelichotivú situáciu plánujem len konzultovať s lekárničkou.
V lekárni sa totiž vždy cítim bezpečne. Pani magistra je totiž odo mňa oddelená sklenenou prepážkou a nemá tak možnosť siahať na moje bolestivé časti tela.
Zrážam si šiltovku hlbšie do tváre a dúfajúc, že v sobotu ráno nebude v lekárni ani živáčika, ktorý by sa mohol smiať môjmu úboho vyzerajúcemu oku, vstupujem dnu.
Omyl. Traja čakajúci a jeden vybavujúci. Hneď na úvod si všímam postaršiu nepríjemne vyzerajúcu pani, prezerajúcu si vystavené liečivá akoby do lekárne dnes ráno iba zablúdila.
Aké je ale moje prekvapenie, keď sa po krátkej chvíli (asi 5 minút, kým lekárnička vybavila všetkých ostatných maródov) vsúva medzi moje opuchnuté oko a prepážku znamenajúcu pre mňa svetlo na konci tunela.
Predýchavam to, veď napokon bola tu prvá. A som i celkom zvedavý čo ju môže takto po ránu trápiť...
,,Pani magistra," začala postaršia pani škrekľavým hlasom. Už to oslovenie vo mne evokovalo akýsi vnútorný odpor. ,,Chcela by som sa s vami poradiť..."
Tak teraz ma úplne zabila. Ona sa prišla poradiť! Ja tu slepnem každou sekundou a ona sa ide radiť.
,,Strašne ma bolia kríže keď ráno vstanem (nechcem byť zlý, ale vo vašom veku... myslím si v duchu nepriateľským tónom), potrebovala by som nejakú masť."
Ochotná pani magistra teda vytiahla z jednej z mnoha políc akúsi masť neznámeho mena i pôvodu a podala ju starej pani s týmito slovami:
,,To si dávajte na kríže večer, ale niekto vám to musí rozmasírovať" (ja! ja! ja! môžeeeem? prosíííím... opäť mi ide hlavou bez toho aby som nad tým uvažoval).
Ukludnil som ale, veď konečne dostala čo chcela a môže ísť preč, keď vtom...
,,Ešte by som potrebovala nejaké tabletky na chudnutie," zapišťala dáma v pokročilom veku a ja som sa musel chytiť steny za mnou aby som si bol istý, že som stále v pozemskej realite. Vy si snáď robíte srandu.
Nerobila. Miesto toho sa prenasledovaná lekárničkou začala preháňať po miestnosti a vyberať z obrovského množstva anorektických prípravkov. Čo je veľa pre moje oko, to je ešte viac pre moje nohy. Sadám si teda na stoličku a vyčkávam. Medzitým prichádza dav ľudí a podobne šokovane sledujú pani túžiacu po štíhlej línií i napriek historickému veku.
Konečne si berie akýsi výťažok tasmánskej rastliny a ustupuje na bok od okienka, aby sa na radu dostalo moje teraz už skoro plačúce oko.
,,Dobrý, potreboval by som nejakú masť alebo kvapky na oko. Cez noc sa mi trochu zväčšilo..."
Zaškúlila na moje oko a následne mi zhrozene opäť pozrela do oboch. ,,Trochu?!" Okej, myslím že takéto správy by sa dali zdeliť aj citlivejšie, ale ideme ďalej.
Zacítil som periférne svrbenie a zistil, že stará pani ktorá stále stále vedľa mňa teraz nosom sa takmer dotýkajúc môjho líca, poloodborne zíza na moje oko. Trochu sa pootáčam a pokračujem.
,,No nepovažoval som to za nejak dôležité, síce ma to už tri dni bolí..."
,,Tri dni?!" Ona má ten tón v hlase snáď nacvičený. Začínam mať pocit, že som niečo ohľadom svojho zdravotného stavu podcenil.
,,Dám vám takú masť, budete si ju natierať okolo oka a potom musíte nadvihnúť viečko a potrieť aj trochu zvnútra..."
Isteže, už ma vidíte ako si pichám prstom namočeným v nejakom balzame do môjho úbohého oka.
,,Musíte si to dávať trikrát denne, ono vám to tak zalepí oko na hodinku," no samé lepšie správy, takže budem prakticky celý deň s jedným okom zalepeným.
Spýtavo na ňu pozerám v očakávaní ďalších dobrých správ a keď neprichádzajú, s tichým poďakovaním a zlostným pohľadom na starú pani stále analyzujúcu moje oko, opúšťam brány pekelné.
Tak skoro sem veru opäť nezavítam...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu