Rozhovory s diablom part_2

,,Teda, prečo nemáte rád deti?" spýtal som sa a pozorne pri tom sledoval dopad mojej otázky. Nepohol ani brvou. Po chvíľke prehovoril veľmi nepríjemným priateľským hlasom.
,,Zákerná otázka, musím uznať...," stále nespúšťajúc oči z mojich pokračoval: ,,nikdy som nepovedal, že nemám rád deti."
Mohol som tušiť, že sa vyhne odpovedi. Po prvýkrát som prerušil očný kontakt s tými diabolskými očami oproti. Prineskoro som si uvedomil, že to bola chyba.
Ozval sa zvuk ako keď zasviští bič a do mňa vrazil kovový stôl. S mojou vetchou postavou som nemal šancu sa udržať na nohách a tvrdo som pristál na zemi. Netrvalo ani pol druha sekundy a už som na sebe cítil dych Thomasa O´Neilla. Prevalil ma na chrbát a reťaze, ktoré mu spútavali ruky ovinul okolo môjho krku.
Čím viac som sa snažil bojovať, tým tuhšie zovretie bolo. Zacítil som jeho rýchly horúci dych blízko môjho ucha, až som mal dojem že sa ma perami dotýka. Zalial ma studený pot.
,,Tak čo doktorko? Stihol si si spraviť môj profil?" zašepkal zúrivo a donútil ma vstať na nohy.
V tom istom momente sa rozleteli dvere a do miestnosti vleteli štyria, možno piati uniformovaný kolegovia so zbraňami namierenými na nás.
,,Len strieľajte!" zreval ako zmyslov zbavený: ,,viem mu zlomiť väzy skôr ako mi vaše blbé náboje prederavia gebuľu!" Túto vetu zakončil hrozným hrdelným smiechom šialenca, cítiaceho závan slobody.
Všetci si vymenili bezradné pohľady, no nikto nezložil zbraň. Miesto toho do miestnosti vtrhli ďalší štyria ozbrojenci a veliteľ.
I ten namieril revolverom na hlavu O´Neilla a nadýchol sa k výhražkám, keď ho opäť prerušil ten čo mal môj život vo svojich rukách:
,,Uhnite bastardi, lebo ho zabijem!"
Akoby povedal čarovnú formulku, všetci ustúpili nabok. Pomalým krokom ma začal posúvať pred sebou, reťazou vyrývajúc bolestivé rany do môjho krku. Vtom sa otočil na veliteľa a cítil som ako hlavou kývol na putá na rukách. Ten na chvíľu zaváhal no napokon pomalým pohybom vytiahol z vrecka malý kľúčik a odomkol ich. Na okamih zovretie na krku povolilo no skôr než stihol ktokoľvek čokoľvek spraviť už zase zvieral moju hlavu vo zveráku rukami.
,,Ty!" kývol hlavou na najbližšieho policajta, ,,daj mi do ruky svoju zbraň!"
Šokované ticho prehlušilo všetky zvuky v miestnosti. Vyplašený strážnik pozrel na veliteľa a zase na vraha detí.
,,Ja.. nemôžem..."
,,Daj sem tú posratú búchačku!!!" reval zase O´Neill.
,,Nie... to sa nedá..."
,,Zabijem ho! Zabijem vás všetkých! Daj to sem!"
S obrovským preľaknutím som si naraz uvedomil, že o môj spánok sa opiera chladná hlaveň pištole.
Neubehla ani minúta odkedy na mňa zvalil stôl a už mal rukojemníka, voľné ruky a zbraň v jednej z nich! Neuveriteľné... Prechádzajúc po tvárach v miestnosti som pochopil aký strach a rešpekt vzbudzuje tento muž.
Pár krokov a boli sme na chodbe. Kráčame ďalej, pričom počujem svojho väzniteľa akoby z diaľky kričať po všetkých vyšetrovateľoch vykukávajúcich z okolitých kancelárií. Dostal som strach. Zapríčinil som jeho útek, ba čo viac stal som sa jeho zárukou života.
Uvedomil som si že stojíme na vrchole schodiska vedúceho von z budovy smerom na parkovisko. Netuším ako sme sa dostali až sem.
,,Chcem auto!" kričí Thomas a každým slovom viac a viac tlačí hlaveň teraz už na moju čelusť.
,,Inak začnem strieľať po ľuďoch! Mne je to jedno!"
Pokúšam sa koncentrovať. Využi čo si sa naučil mnohoročnou praxou s podobnými bláznami. Ide ti predsa o život...

to be continued...

drahí či už verní alebo náhodní čitatelia, opäť ukončujem tento príbeh na pokračovanie. Pokiaľ jeho pokračovanie chcete, zvoľte prostredníctvom komentára jednu z nasledujúcich možností jeho ďalšieho vývoja:

a) pokúsi sa vyslobodiť násilne, prostredníctvom hrubej sily
b) pokúsi sa vyjednávať s O´Neillom
c) ponúkne mu na útek vlastné auto, zaparkované neďaleko
d) zahrá kolaps a zrúti sa na zem

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu