Rozhovory s diablom part_3

,,Pozrite O´Neill, v tejto chvíli si vás zameriava niekoľko policajtov okolo nás," začal som pridusene hovoriť na muža držiaceho zbraň pri mojej hlave.
,,Doktorko, nemyslíte si že mi môže byť úplne jedno či ma zabijú teraz, alebo o pár dní na elektrickom?" precedil pomedzi zuby a začal ma posúvať pred sebou dole schodmi.
,,Vina vám ešte stále nebola dokázaná, možno sa z toho dostanete...," vyjadril som nádej a v duchu som sa za tieto slová prefackal.
,,Hlupák! Hľadali vraha a našli ho. Aj keby som to nebol býval spravil, čož bohužiaľ nie je pravda," takmer pošepky odpovedal násilník a mne prebehli zimomriavky po chrbte: ,,vyrobili by také dôkazy, ktoré by ma na kreslo posadili tak či tak."
Musel som priznať, že pomaly strácam argumenty. Týmto tichým priznaním sa k všetkým tým ohyzdným činom z ktorých bol obvinený, vzbudil vo mne ďalšiu vlnu nefalšovaného strachu. Pokúsil som sa popod jeho tvrdú ruku nadýchnuť a pokračovať v rozhovore.
,,Takže sa priznávate? Ak je to jedno, prečo sa nepriznáte verejne? Prečo iba tu a teraz, kde vás nikto nebude počuť...?"
,,Naozaj je to jediné čo ťa zaujíma v momente keď medzi tvojím životom a smrťou stojí len moja pomätená myseľ?" zreval na mňa a postavil ma do cesty prichádzajúcemu autu.
Ozvalo sa škrípanie bŕzd a zhrozené výkriky, ľudí naokolo. Žltý taxík zastavil a vodič po tom ako naňho namierila zbraň O´Neilla, vyskočil a utekal na druhú stranu ulice.
,,Strieľajte!" zvolal som na najbližšie stojacich policajtov, cítiac voľnosť pohybu a vidiac ako vrah detí skáče do auta.
Všetci šokovane hľadeli na scénu ako vystrihnutú z akčného filmu a až kým sa žltý taxík nerozbehol do riedkej premávky nikto sa ani nepohol. Až následne sa ozvali výstrely a takmer okamžite i výkriky uvedomelejších, teda tých čo brali ohľad i na zvyšok civilistov v ostatných autách.
Sadol som si na obrubník a hlavu ponoril do dlaní. Tak blízko smrti. Vyšetrovatelia predo mnou neuspeli, to áno. Nedonútili ho prehovoriť. Ja som bol úspešnejší. Prezradil svoju vinu. Ibaže len mne a aj to sekundu pred tým ako utiekol...

Ten večer bol dlhý. Neustále niekto po mne niečo chcel. Najprv som si odniesol výplach od veliteľa, potom od vedúceho oddelenia a neskôr i na tlačovke od médií. Právom. Cítil som sa vinný za vzniknutú situáciu. Zároveň som vedel, aj keď som sa tváril, že si to nepripúšťam, že každá ďalšia obeť akoby zomrela mojimi rukami.
Domov som sa vybral niečo po desiatej aj to zadným vchodom, aby som sa vyhol všetkým novinárom. Pokúšal som sa zabudnúť na O´Neilla no akonáhle som si pustil rádio, opäť som si ho pripomenul.
Vo večernom spravodajstve totiž práve reportérka tragickým hlasom oznámila krajine, že vrah a tyran detí na úteku, zhruba pred hodinou definitívne zanechal svojich prenasledovateľov za sebou.
Cestou som sa zastavil v malom motoreste a pod rúškom noci som vypil jednu kávu. Doma budú isto všetci spať, budem mať teda kopec času popracovať na jeho psychologickom profile.
Pri pomyslení na moju ženu Sheilu a dcérku Emily ma prepadol strach. Veď práve v týchto situáciach by som mal byť s nimi. Teraz ma potrebujú najviac. Iste vedia čo sa deje...
Urýchlene som zaplatil za kávu a o malú chvíľu som už smeroval po južnej trase domov. Niečo po polnoci som buchol dverami pred našou garážou a vybehol po schodíkoch na verandu útulného domu.
Aké bolo moje prekvapenie, keď sa dvere predo mnou otvorili samé od seba a zjavila sa v nich moja žena. Napriek tomu, že náš vzťah nie je už to čo býval, bol som veľmi rád že ju vidím.
,,Sheila, drahá..." s úľavou som ju oslovil a chystal som sa vyzuť topánky, keď mi zrak spadol na jej bledú tvár a vyplašené oči upierajúce sa do mojich. Ten strach, tá hrôza bola presne tá ktorú som pred pár hodinami cítil ja i celé policajné oddelenie...


to be continued...

tentokrát som v situácii kedy nedokážem ponúknuť nijaké možnosti na pokračovanie príbehu. Bude teda pokračovať neskôr, teda v čase kedy ma napadne aspoň jedna

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu