Rozhovory s diablom part_7

Opäť hľadím na hodinky a nervozita vo mne stúpa. Triaška prešla celým mojím telom. Poobzeral som sa okolo seba, hľadajúc nejaké oporné body, keby sa tak teraz spoza rohu vynoril Jason.
Nikde nikto. Rozhodujem sa rýchlo, chvíľu sám nechápem čo robím, no odrazu sa ocitám pred zadným vchodom a zbraň zvieram v rukách. Tieto dvere som vrámci predstieranej údržby deň predtým namazal olejom, takže nevŕzgajú. Roztrasenými prstami som ich otvoril a vkĺzol do kuchyne.
Celý dom bol ponorený v tichu. Vtom som celkom zreteľne začul šum v kríkoch v ktorých som pred chvíľou sám sedel. Prudko som sa obrátil a rýchlo dychčiac namieril hlaveň na miesto môjho posledného úkrytu.
Iba vietor sa pohrával s lístkami okolitých stromov. Srdce mi bilo o preteky. Nikde nikto. Možno susedova mačka, ukľudňoval som sa v duchu.
S neistotou v duši som sa otočil späť do domu. Prikrčený a veľmi roztrasený som spravil ďalších pár opatrných krokov. Pri každom tieni som sa stŕhal. Každá záclonka vo mne spôsobila záchvev hrôzy. Dom ale naďalej zostával tichý a tmavý.
Ocitol som sa v hale. Tichý tikot hodín nad mojou hlavou pôsobil ako jediný rušivý vplyv v miestnosti. Chvíľu som zostal stáť, uvažujúc prečo nikde nepočujem ani Sheilu, ani O´Neilla. Tento fakt vo mne vzbudzoval stále väčšiu hrôzu. Síce nerád, no musel som pripustiť, že niečo zlé visí v vzduchu. Pohľadom som kĺzal po chodbe od schodiska smerom k dvojkrídlovým dverám smerujúcim do obývačky. Tu som sa zarazil. Boli pootvorené. Vždy ich zatvárame. Sheila ich vždy zatvára, kvôli prievanu... to je jedno.
Opäť váham. Niečo tiché a zlé mi šepká, že za týmito dverami je vyvrcholenie celého napätia. Nedokážem tam vstúpiť, čierna hrôza pohlcuje moju myseľ.
Odvahu, čo ak potrebuje pomoc. Dva kroky a rukou sa jemne zapieram do dverí. Potichu sa otvárajú a s nimi aj do stále väčších rozmerov aj moje oči... veľká červená kaluž pri kozube... prosím nech je to O´Neill, prosím nech je to ktokoľvek iný, prosím nech je to hoci aj...
,,Sheila!" vydávam priškrtený zvuk zo svojho stiahnutého hrdla keď mi zrak spočinie na nehybnom tele mojej manželky. Pribieham k nej. Padám na kolená. Chytám do náruče jej bezvládnu hlavu s privretými očami. Moje slzy dopadajú na jej bledú tvár a splývajú s pramienkami tmavých vlasov, zmočených od jej krvi. Nerozmýšľam iba plačem. Obrovská ruka sťahuje moje srdce a ja sa nemôžem ani nadýchnuť. Cítim sa tak vinný, tak sám, tak úbohý a malý...
Ako som to mohol dopustiť... ako sa to mohlo stať? Prečo práve nám? Opäť hľadím na bezduchú postavu pri mojich nohách a cítim sa rovnako mŕtvy ako ona. Chcem byť s ňou. Chcem byť mŕtvy. Zdvíham zbraň, ktorú som hodil na zem. Pokladám si ju k hlave...
,,Buum...," ozvala sa rana. Cítim prudkú bolesť, chvíľu ešte čupím no vzápätí plný bolesti a smútku padám na Sheilu, moju mŕtvu lásku. Svet sa stráca, ja sa strácam, čiernota napĺňa moje vnútro.


Ticho. Tma. Necítim. Nepočujem... I keď... zdá sa mi, že z diaľky ku mne doliehajú nejaké hlasy. Žeby naozaj niečo existovalo po smrti? Nejaký ďalší život?
Stále viac a stále hlasnejšie znejú tie hlasy...
,,Je to blázon..."
Počujem aj iné zvuky. Znie to ako maják policajného auta. Alebo sanitky?
,,Zabil vlastnú ženu, vraj zo žiarlivosti..."
Kto zabil vlastnú ženu? Čo sa to deje?
,,Keby neprišiel mladý pán Aaron tak by zabil aj seba..."
Moment, mladý pán Aaron? Tu mi niečo nesedí...
,,Vraj u seba ukrýval Thomasa O´Neilla, keď ho z toho všetkého usvedčia..."
Pomaly sa preberám to krutej reality. Napriek trieštivej bolesti v hlave mi to všetko dochádza pomerne rýchlo.
,,Pán Aaron tiež nevyzeral dobre, pekne ho zmlátil."
,,Tak zo žiarlivosti sú ľudia schopný spraviť všeličo," ozval sa posmešný hlas odkiaľsi spredu.
,,Horšie je, že O´Neill zrejme uniesol ich dcérku...," táto veta ma prebrala úplne. Zdesene som roztvoril oči a oslepilo ma silné svetlo vo vnútri sanitárskeho vozidla.
,,Tak tak za dobrotu na žobrotu. On O´Neilla skrýval a ten mu teraz niekde pára dcéru!" nechutný smiech sa rozľahol malým vnútrajškom vozidla.
Zlosť ktorá sa vliala do mojich síl bola nepredstaviteľná, chcel som ho za tie slová udusiť, no jediné čo som dokázal, bolo zistiť, že som pripútaný k lôžku a hlava ma rozbolela ešte silnejšie než predtým.
Privrel som oči a dával som si to všetko dokopy. Hlboký žiaľ opäť zaplavil moje vnútro pri spomienke na Sheilu... A vraj zomrela mojou rukou... a vraj som ukrýval O´Neilla...
,,Veď si pamätáte, práve on mu pomohol ujsť z basy, mali čakať, že ho aj ukryje..."
Preboha, všetko je proti mne... a má moju dcéru... O´Neill má moju dcéru...!!!


to be continued...


ukončujem na nejaký čas opäť príbeh. Len do doby kým nevymyslím pokračovanie. Buď pár hodín, alebo pár dní vďaka za vernosť čitateľom

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu