Rozpovedané rozbitou hubou II.

1. diel - boj o belasú krčmu

UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.


Budem úprimný. Vždy som si o sebe myslel, že moja citová stránka je skrátka mŕtva a že sa ma moja nepríjemná časť minulosti proste nemôže už nikdy nijako dotknúť.
Bolo toho naozaj mnoho čím som si mohol v spomienkach uškodiť a upadnúť do hlbokých depiek. Nikdy sa mi to ale nestalo, napokon nemalo ani prečo. Rodinu som prakticky nemal, až na workoholického tatka s ktorým som sa vídal tak každý druhý víkend. Priatelia boli postačujúci a všetci boli z takej vrstvy verejnosti, ktorú buď vychovala ulica, bojové polia za futbalovými štadiónmi, alebo oboje. A láska? V jednej zo starších častí som spomínal ako to so mnou a láskou bolo. Za celý život som mal len jedno dievča s ktorým som mal niečo, čo sa dalo pomenovať slovom vzťah. A všetci vieme ako to dopadlo.
Tá suka ma podviedla a predstava jej ksichtu, ako aj ksichtu (ktorý som vtedy solídne zmaľoval) toho jej nabijáka, mi dvíhali žalúdok. Napriek tomu ako silná udalosť to pre mňa mohla, alebo skôr mala byť, odvtedy som sa nad tým nikdy nepozastavil. Chalani, akokoľvek sprostí boli, si z tejto časti mojej minulosti srandu nerobili, lebo nevedeli čo odo mňa môžu čakať. Mnohokrát si odo mňa pýtali popis toho hňupa, no ja som si ho naveky nosil v hlave sám pre seba. Napokon, bol som presvedčený, že som mu naložil ako sa patrí.
Akokoľvek som si bol istý, že sa ma moja minulosť netýka, v jeden príjemný letný podvečer som musel uznať, že som sa skrátka mýlil.

Leto bolo v plnom prúde a keďže jeho druhá polovica bola špecifická mesačnou výrobnou výlukou vo volkswagene, mohol som si ho tak trochu vychutnať i ja sám. Obzvlášť po posledných dvoch mesiacoch práce, kedy som musel odolávať nájazdom svojho vedúceho, ktorý ma potom ako dostal parádny oklep na jednom nemenovanom parkovisku pred Bratislavou, dobre nenávidel.
Posedával som s partiou asi ôsmych kamarátov v našej krčme s okenným výhľadom na tehelné pole, osvetlenie ktorého sa teraz majestátne čnelo k červenkasto-modrej oblohe. Okrem nás tu bola i skupinka pätnástich pravicovejšie orientovaných fanúšikov slovana, ktorých sme tu tak často nevídali. Chalani okolo mňa boli názorovo spolu so mnou tiež viac vpravo ako vľavo, no rozhodne sme sa nemohli a nikdy nepovažovali za radikálne krídlo neo-neviemakej pravice.
Náš svet bol futbal a dianie okolo neho. Našimi kamarátmi boli všetci čo mali spoločný záujem, ich ďalšie záujmy, nás už nezaujímali. Ich prítomnosť v našej krčme bola normálnou vecou. Akurát nás tak trochu vypichávala do záujmu ľavicových bánd obšmietajúcich sa po okolí. Bumby v ten večer spolu so zápachom konope siateho priniesol do knajpy i zaručené informácie o tom, ako sa neďaleko koná koncert nejakej antifáckej kapely, a jej fanúšikovia si to hneď po ňom mienia zamieriť ku nám.
V podstate sme tomu neverili. To na jednej strane. Na strane druhej nám to bolo jedno. Ak si chcú niečo riešiť medzi sebou fašisti a antifašisti, nech si riešia. Kým sa to nedotkne našej krčmy a jej osadenstva, nedotkne sa to ani nás a našej zlosti.

To máte tak. Vaša krčma je proste vaša krčma. Mať svoj podnik, trošku zasmradlavený, ale len tak do miery znesiteľnosti, s obsluhou, ktorá presne vie čo má nalievať a výzdobou stien, ktorú ste si roky s kamarátmi vešali po výjazdoch a domácich zápasoch, je výhodou a achilovkou zároveň. Je ako vaše dieťa. Keď mu niekto robí zle, skrátka ho musíte ochrániť a dotyčnému riadne nakopať gule...

Ten večer bolo všetko okej. Pili sme, smiali sme sa a pravdu povediac, nikto z nás si nevšimol, že sa pred krčmou zhromaždilo asi štyridsať zakuklených po zuby ozbrojených antifákov. Možno by sme tam v kľude sedeli dodnes, keby oknom s rinčaním nepreletel obrovský šuter a z ulice k nám nedoľahol nenávistný krik...
Toto bol presne ten moment, kedy tí ľudia vonku zapojili do konfliktu nás, ktorých sa to netýkalo. Napadli naše dieťa a my sme boli v mihu na nohách.
V nasledujúcej chvíli sa toho odohralo strašne veľa naraz. Pätnásť holohlavcov v rohu krčmy sa presunulo k dverám, ktoré teraz neviem prečo ležali na zemi a spoločne odolávali nájazdom z vonku. My ostatní sme mali rýchlosťou blesku v rukách podpultové bejzbolky a železné tyče a zlosťou bez seba sme tvorili druhú líniu boja.
Ten sa ale odohrával prevažne medzi dverami a vonku, pričom sa zdalo, že sa čoraz viac zvonku presúva dovnútra. Posledné čo sme chceli bolo aby nám tí chuji rozjebali interiér. Túžba zapojiť sa do boja nás dohnala až k neuveriteľne šibnutému nápadu, ktorý sme v momente zrealizovali. Netrvalo teda dlho a už sme sa cez zadný vchod vyrútili na ulicu a zboku vrazili do sformovanej no prekvapenej presily súpera.
Pre nás to nebol ideologistický boj, pre nás to bol boj o našu krčmu. O to tvrdší a krvavejší bol. Akonáhle som sa ocitol oproti prvému vychudnutému mladíkovi s arafatkou cez hubu, trafil som ho tyčou do brucha tak, že sa nezmohol na ďalší odpor. Chalani okolo mňa bojovali prinajmenšom rovnako agresívne a tak sa početná skupina okolo nás začala rozutekávať.
Čo-to sa ale žiaľ dostalo dnu a tam vytrvalo pokračovalo v boji. Bez ohľadu na to, že sme vo vzduchu cítili prichádzajúci nežiadanú podporu fízlov, vbehli sme dnu a rozhodli sa vyčistiť to tam na vlastnú päsť. Nepriateľ bol v menšine a tak sme si týchto sebevrahov vo farbách antify mohli podeliť po jednom. Pripadol mi akýsi čudák s dredmi a tak som odhodil tyč a chytil ho za goliér.
Jedným naučeným krčmovým ťahom som ho prehodil na stôl a šuchol po celej jeho dĺžke. Dorútil som sa k nemu ešte skôr ako stihol dopadnúť na zem. Na tú dopadla už len kukla, ktorú mal predtým na hlave. Pohľady sa nám stretli a ja som vyšpúlil oči na jeho tvár. Tá podoba... žeby predsa? Okrem strachu sa mu na tvári nezračilo nijaké prekvapenie z toho, že sa snáď druhý krát v živote stretol s človekom, ktorému pred mnohými rokmi prášil frajerku poza jeho chrbát.

Moja ruka ale zasiahla jeho tvár skôr, než stihol mozog dokončiť rozmýšľanie. Druhá sa k nej pridali a v spoločnej kooperácii pokračovali až kým chalan neupadol do bezvedomia. Posledný krát si moje ohrdnuté ego uľavilo na jeho bruchu a hodil som bezvládne telo na zem.
,,Vypadnime," ozvalo sa spoza môjho chrbta a zároveň s príchodom mužov zákona cez predné dvere sme sa my cez tie zadné vyparili...

Krčma dosť utrpela a škody nás vyšli na desaťtisíce. Celý večer sa našťastie zaobišiel bez zápisov od policajtov a chalani to išli osláviť, no ja som toľko radosti necítil.
Ten chalan, teraz som už vedel, že to skrátka nemohol byť ten istý, si to odniesol neprávom. Bál som sa o to, ako dopadol a či bude v poriadku. Mal som v pláne vyhľadať ho a možno sa mu aj ospravedlniť, no zrejme by to len spustilo ďalšiu zbytočnú lavínu akcií a reakcií.
A bolo tu ešte niečo. Zistil som, že kdesi hlboko vo mne predsa len sú city. City, ktoré sa prebudia práve vtedy keď to najmenej potrebujem. To že som bol kedysi dávno podvedený vo mne stále drieme a teraz si to odniesol neznámy chlapec. Zaumienil som si, že si dám pokoj s takouto formou mlátenia, kedy sa snažím niečo vyriešiť.
Nemá to cenu a nie som nezraniteľný. Ani fyzicky a bohužiaľ ani psychicky... sakra...

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu