A ono sa to hromadí a hromadí, naukladáva na jednu veľkú kopu. Najprv si to odnesie pár nevinných no napokon príde ten čas kedy myseľ dostane impulz z minulosti a rozhodne sa otvoriť svoje brány a ponúknuť nechutné a hrozné myšlienky nakopené za ten čas niekomu... komukoľvek kto je práve na blízku. Obetný baránok, ktorý si to teraz odnesie za všetkých ostatných ktorí sa tomu vyhli.
Funguje to ako dvojsečná zbraň. Náprah a švih. Jednoduché bodnutie na správne miesto, bez rozmýšľania nad tým čo práve bolo vykonané. Možno ťa dokonca na chvíľu zaplaví i pocit víťazstva... konečne netrpíš sám...
Ale za akú cenu? Čo musíš obetovať tomu aby si na chvíľu prestal dusiť v sebe tú nepredstaviteľnú zlosť? Ublížiť niekomu druhému, niekomu vzácnejšiemu, tak vzácnemu ako ani sám sebe nie si...
A pocit víťazstva je preč tak rýchlo ako prišiel. Myslíte že sa vrátilo predošlé horké utrpenie? Horšie... Ste obludným tvorom hľadiacim na svet okolo párom sebeckých bezohľadných očí, ktoré sa zaslzia iba pri vlastnom utrpení... to je vizitka ktorú chcete? Teda pýtam sa znovu, stálo to zato? Nemusím si sám odpovedať nato aby si každý sám dosadil to správne trojpísmenové nie.
Snažíš sa nájsť pozitíva. Nijaké nie sú... ten sebecký hlások, ktorý si práve v sebe azda naveky prizabil z posledných síl vykríkne - konečne netrpíš sám... No čo ak zistíš, že si nikdy netrpel sám a dokonca ani nie najviac? A teraz si práve tam kam patríš, na dne smetiska, ktoré si si na svojom prahu sám nanosil...
Pseudoblog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
biancadetolle
2. 8.augusta 2008 19:41
Nemôžeš to pochopiť, ale toto som potrebovala.
Napíš svoj komentár