Deň sa chýli ku koncu a slnko ukrajuje posledné centimetre svojej púte po oblohe. Na dnes už toho malo dosť. Musí však ešte posvietiť jednému tmavému tieňu dole pod sebou na cestu na ktorú sa neskoro večer vydal.
Vďačne prijímam posledné lúče do tváre a naberám čerstvý vzduch do pľúc. Posledných pár krokov a som tam. Prekonávam poslednú prírodou nastolenú prekážku v podobe ostrých tŕňov divých kríkov túžobne bažiacich po mojej krvi.
Konečne kráčam po rovnom povrchu priamo vpred. Tri, dva, jeden krok a zostávam stáť na mieste. Ďalej to zatiaľ nepôjde. Studený vietor sa do mňa v momente silno oprel spredu, akoby chcel zdôrazniť nebezpečnosť mnou zvoleného miesta.
Hľadím na horizont ponad obrovskú priepasť rozprestierajúcu sa od mojich nôh až po nekonečnú večnosť. Tu je prírodná hranica medzi všetkým a ničím, medzi áno a nie... medzi životom a smrťou. Teraz si to uvedomujem viac než kedykoľvek predtým.
S pohľadom stále upreným do diaľky, kde očakávam posledný svetelný výkrik slnečnej gule balansujúcej nad vrcholkami hôr, načúvam zavýjaniu vetra v nekonečnej hĺbke podo mnou. Obloha je sivo-šedá a zdôrazňuje nehostinnosť tunajšej prírody, ktorá pod ňou pripomína skôr druhý svet. Ťažké oválne mraky sa prevaľujú ponad moju hlavu.
Slnko zmizlo. Bez romantického farebného zbohom v zákryte dažďovej clony blížiacej sa ku mne. Ako mohla tak rýchlo vzniknúť? Ako môžu veci vzniknúť rýchlo? Vždy som si myslel že rýchlo sa dá len zaniknúť - pohľad upretý niekam na dno pažeráka smrti podo mnou.
Čím to je, že keď človek stojí nad priepasťou pohráva sa s myšlienkou skoku. V mojom prípade by stačil iba neopatrný krok...
Vtáky stíchli i vietor akoby prešiel na jemnejšiu melódiu. Problémy a výčitky, ktoré som rýchlym krokom nechal niekde ďaleko za sebou cestou sem ma práve dobehli. Privieram oči a v hlave mám strašné ticho. Opäť upieram zrak do diaľky na krásnu scenériu naokolo. Prírody to pre potenciálnych samovrahov zariadila naozaj dômyselne. Akoby kričala, vychutnajte si krásnu kulisu vlastného pohrebu...
Zdá sa mi to alebo v diaľke zvonia zvony?
Biela hmla obklopuje moju myseľ a ja opäť privieram oči nad tým všetkým... chcem aby mi to v hlave zostalo takto.
Stačí jeden krok a všetko bude preč, zostanem sám ďaleko od problémov.
Ale takýto krok predsa nič nerieši, znie posledný slabý argument...
...ale čo ak predsa...
Skončil sa ďalší deň. Skončil sa ďalší život...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
neviem preco,no pri citani tohto textu sa mi vybavil Sandberg (kto ho pozna, ten vie), kde som uz neviem kolkokrat takto stal, ale myslim, ze ja by som na ten skok nemal...
3
pekne napísané..čoby pekne! úprimne, úžasne, realisticky...páči sa mi tvoj štýl písania
Napíš svoj komentár
napisal si to krasne...