Spoveď vraha 1/2

Sedím v malej cele a rukami objímam kolená. Do nosa mi vráža nepríjemný zápach stuchliny a očami behám po tmavých špinavých stenách miestnosti osvetlenej cez jedno malinké zamrežované okienko.
Uvažujem. Rozmýšľam. Hlavou sa mi víri množstvo myšlienok, jedna horšia ako druhá.
Blíži sa koniec a rozmýšľanie je to jediné čo zostane človeku nadobro odsúdenému na smrť.
Zahmírim sa na kamennej podlahe a do uší mi zaznie štrngotanie. Celkom som zabudol na okovy spájajúce nohy i ruky. Poťažkal som si ich akoby som sa snažil zabudnúť na to čím som prešiel a čo ma čaká.
Je to ale viac ako nemožné. Štípu ma oči. Chlapi predsa neplačú. Mám nutkanie privrieť ich aspoň na okamih, no bojím sa toho čo by mohlo prísť.
Nepodarilo sa zabrániť tomu. Matné svetlo naokolo mizne, na svet sa pozerám cez stále menšiu a menšiu štrbinku, až napokon zostáva úplná tma.
Prichádzajú prvé obrazy. Spomienky. Tak živé, akoby sa stali dnes. Ako živý film. Hororový film s veľmi zlým koncom...
Čupím na zemi a cítim čiesi ruky okolo krku. Nemôžem sa pohnúť. Smradľavý dych za mnou svedčí o prítomnosti môjho väznitela. Oveľa horšie divadlo sa, ale odohráva pred mojimi očami.
Moja jediná láska, moje dievča leží na zemi v područí dvoch hnusných násilníkov. Deti miestnych zbohatlíkov. Vždy si robili čo chceli, priveľa priestoru, beztrestnosť ich činov...
Tisli sa na ňu, jeden z nich jej vrazil facku. Zreval som a zovretie okolo krku stuhlo. Pokúsil som sa vytrhnúť. Akoby môj odpor dodal síl aj mojej priateľke plačúcej pár metrov odo mňa pod polonahými telami tých odporných sopľošov. Vrazila jednému z nich facku a druhého kopla.
Takmer vzápätí sa vo vzduchu zaleskla čepeľ dlhého noža a pred mojimi očami sa zabodla do perleťovo bieleho tela tej na ktorej stál môj svet...
Znásilnili ju.... zabili ju... zničili jej rodinu... zničili môj svet... zničili celý svet pre nič. Pretože vedeli, že môžu všetko!

Prudko otváram oči, ktoré ma štípu ešte viac ako predtým. Cítim slzy stekajúce po lícach a vôbec sa za to nehanbím. Spomienky na moju lásku zahmlili moju myseľ a spravili zo mňa opäť trosku.
Zdvíham dlane k tvári a pretieram si ju. Cítim na nich krv. Viem, že som sa pomstil. Viem, že som ju pomstil.
Oko za oko, zub za zub. Deň po tom všetkom, zaslepený nenávisťou vyhľadal som tých bastardov a vykonal spravodlivosť po svojom.
Neľutujem to. A spravil by som to znovu... až na to... až na to, že by som sa nenechal tak hlúpo chytiť.
Myšlienky sa opäť upierajú celkom sebecky len na to čo sa má dnes stať. Trestanec v celé posledného odsúdenia. V cele smrti.
Veď som nezabil ľudí! Zabil som zveri! Nič viac než hnusné zvery, ktorých zomierajú denne státisíce bez toho aby niekto musel umrieť tiež...
A a nechcem umrieť. Nie teraz, nie vo veku nedožitých dvadsiatich rokov, nie s neprežitou budúcnosťou. Aký je život vzácny a aký by bol krásny tam vonku. Ako si ho len ľudia nevážia.
Myslím na samovrahov. Na tých čo sa pohrávajú so slovíčkom smrť ani čo by sa jednalo o niečo úplne obyčajné ako ranný nákup v hypermarkete.
Oni si berú životy lebo sú hlúpi a mne ho zoberú iní pretože... Prečo vlastne? Ak je hriechom pomstiť lásku, pomstiť obyčajných ľudí, ak je hriechom, že som zabránil tomu aby tie špiny niečo podobné zopakovali, tak potom áno, potom som vinný.
Odmietam, ale prijať trest. Nechcem zomrieť. Bože prečo? Celý život neveriaci a v posledných minútach života sa obraciam na toho v koho neverím. Ak existuješ, nedopustíš to...
Počujem kroky na chodbe. Štrngotanie kľúčov. Blíži sa koniec. Stiahlo mi žalúdok a triaška prešla celým telom. Tak rýchlo? Bez toho aby som si to uvedomil, cúvam do rohu a vyplašene sledujem ako sa otvárajú kovové dvere. Oslepuje ma silné svetlo z chodby...


to be continued... (uvidíme podľa odozvy)

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu