Dýcham prudko až mám dojem, že medzi nádychom a výdychom nie sú nijaké prestávky. Zozbieram zvyšky odvahy a za doprovodu tichého štrngotu reťazí na mne pripevnených, vstávam z chladnej zeme.
Tri kroky k dverám sa snažím pretiahnuť do čo najväčšieho časového úseku.
Myseľ je zmätená, prvýkrát v živote je úplne prázdna. Kroky robím automaticky, nacvičene, sám neviem kde sa vo mne berie tá sila.
Cítim ako ma čiasi ruka chytá chlácholivo za rameno a obraciam bledú tvár tým smerom. Moje prázdne oči spočívajú na nemej napätej tvári hlavného dozorcu.
Prosebne hľadím do jeho lesklých očí. Odvracia tvár. Ani tak silná osobnosť, ktorej rukami prešlo toľko odsúdencov na smrť, nezvládne jediný pohľad na trpiaceho mladého človeka.
Poznajú predsa môj príbeh, poznajú môj osud, kým nebol známy rozsudok, vraveli mi, že sú na mojej strane. Prečo mi teraz nepomôžu? Nemôžu sa predsa mlčky prizerať ako ma krutá ruka chladnej smrti znesie z tohto sveta... raz a navždy. Navždy...
Čo by som len dal za to môcť vyjsť z domu, ako každé ráno a nadýchnuť sa zhlboka čerstvého vzduchu. Iba raz... naposledy.
Keby som tak mohol vidieť ešte raz slnko. Keby ľudia vonku vedeli, aké krásne je keď žiari. Vidia ho, cítia ho a predsa ho nevedia vnímať, nevedia sa z neho tešiť. Ja by som vedel... chcel by som...
Keby som mohol naposledy objať svoju matku. Moju mamičku. Objať ju, povedať jej ako ju mám rád. Ospravedlniť sa jej... tak veľmi by som chcel. Už nikdy neucítim jej materinskú lásku. Nechávam ju tu samotnú. Dovolím matke prežiť vlastné dieťa! Neexistuje nič horšie!
Zahýbame za roh. Míňame dvere vedúce do spoločných priestorov. Prečo sme nemohli odbočiť? Prečo ma nemôžu vrátiť medzi ostatných väzňov?
Dlhá chodba. Matné svetlá osvetlujúce priestor naokolo vzbudzujú hrôzu. Zimomriavky mi prejdú celým telom, keď vidím obrovské kovové dvere na konci chodby.
Zastavujem a cítim ako do mňa strážnici po bokoch narazili. Nenamietajú. Nenadávajú mi. Nevedia čo majú robiť. Zúfalstvo vo mne sa prenieslo i na takých profesionálov.
Ktosi ma jemne postrkáva dopredu. Nepriečim sa. Veľké dvere sa otvárajú a ja sa ocitám v oválnej miestnosti so zastretými oknami. Uprostred je veľký stôl v tvare kríža. Časť pre telo, časť pre ruky. Infúzia pripravená na jeho kraji.
Bezducho si líham a cítim ako sa mi okolo zápästí a píšťal omotávajú tvrdé kožené remene. Naraz mi zrak spočíva na veľkých hodinách nad mojou hlavou. Za päť minút jedna hodina...
... popravený bude 13. januára o jednej hodine popoludní... znie mi hlavou a mám pocit akoby niečo vo mne išlo vybuchnúť.
Toto je koniec... teraz príde už len smrť. Nekonečné ticho okolo mňa. Nič viac a nič menej. Už sa nedá hovoriť o budúcnosti čo mám pred sebou, iba o minulosti čo mám za sebou. Nechcem takto odísť! Nechcem teraz odísť... chcem žiť! Ja mám právo žiť, nemôžem umrieť, lebo... proste nemôžem umrieť!!!
Pohľadom lietam po miestnosti a zisťujem, že závesy sú už odostreté. Skĺzam zrakom na vystretú ruku do ktorej mi medzičasom zaviedli ihlu s hadičkou.
Panika opantáva moje zmysly. Mrazivý chlad behá po celom mojom tele a cítim kropaje potu na čele. Odbila jedna hodina! Miestnosťou sa rozlieha nepríjemný kvapkavý zvuk...
...nemôžem zomrieť, prosím nedovoľte to, prosím...
Otáčam hlavu k jednému z okien za ktorým je priestor osvetlený. Rozoznávam rady sedadiel a rady nemých tvárí. Zarazene zostávam hľadieť iba na jednu z nich... mama... pridŕža si vreckovku k tvári a cez zaslzené oči zúfalo hľadí na umierajúceho syna... tá bezradnosť, tá bezbrannosť, celá materinskosť sa odráža v tom neznesiteľne bolestnom pohľade...
Ide mi roztrhnúť srdce od žiaľu. Napínam sa ležiac na posteli a začínam cítiť ako mi v krvi koluje iná tekutina než doteraz. Horúca, prekonávajúca moje zimomriavky.
...prepáč mami! prepáč mi... kričím a zrak sa mi zahmlieva. Počujem tikanie hodín... nechcem zomrieť, prosím nie... prepáč...
Príjemné teplo sa rozlieva do mojich žíl. Nekonečná bolesť v srdci doznieva. Lenivé ticho sa rozoznieva celým mojím vnútrom.
...prepáč, odpusť mi... toto nemôže byť pravda... zbohom...
Nič. Nezostáva nič. Biela hmla sa mení na čiernu tmu. Necítim nič. Necítim ani seba.
Je koniec...
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
2
Och moj boze to bolo jake...no neviem na to najst slova...napato dojemne a strasne strasne smutno krasne...
5
Perfektne, uzasne, proste ako normalny spisovatel, cakam v najblizsom obdobi dalsie blogy kamo
6
tak toto bol fakt dojemny pribeh,ved som pri tom aj plakala fakt super
7
dufala som, ze sa to skonci dobre...(ale vedela som, ze sa to zkonci zle), ale az takto smutne? jeden z najlepsich blogov co som od teba citala, aj ked mam rada stastnejsie konce, ale to by uz nebolo take dobre...
8
tak to ma byt ziadny americky "happy end", ale dnesna realita predostreta v prenesenom vyzname..
Napíš svoj komentár
Aby som od plaču nezaspala čo?!
Máš ešte niečo podobné?