Trnava vs. ŠK SLOVAN BRATISLAVA

Dlho očakávaný deň nastal a ja som bol presvedčený, že aj keby sme dnes prehrali, budem šťastný pretože som sa ho konečne dočkal.
Trošku unavený po dlhej noci strávenej bujarým jašením sa s partiou na Mlynskom bažantovi za 35 Sk, som sa spolu s bratom a dvoma kamarátmi ocitol na železničnej stanici Nové mesto. Odhodili sme malú pollitrovú fľašku minerálky s pocitom, že do večera nejak vydržíme...
Vstupujem dnu do vozňa a po piatich minútach vystupujem aby som sa vonku nadýchol čerstvého vzduchu. Ľudí ale pribúda a tak sa pchám naspäť. Vyše polhodinová cesta do malého mestečka východne od Bratislavy je otrasná a potím sa ako asi ešte nikdy v živote. S pocitom, že zďaleka nie som sám kto sa cíti tak otrasne sa ale cestovalo o trochu lepšie.
Vystupujeme v trnave a nad hlavou nám krúži vrtuľník, všade naokolo je nachystaných 800 policajtov a pár miestnych pseudochuligánov zvyšujúcich svoje úbohé ego hulákaním na belasú šľachtu spoza bezpečných kordónov zelených.
Cesta na štadión je chvalabohu (žiaľ) zo strany polície zvládnutá na jednotku, chvíľu sa zdržíme pri vysokom paneláku slúžiacemu ako sociálne centrum s kopami tancujúcich rómov na každom balkóne.
Pred štadiónom ale začína peklo. Stojíme natlačení na sebe niekoľko minút bez pohnutia, pretože vpredu sa bohvie prečo ľudia ešte stále nemôžu dostať na štadión.
Dav šalie, ešte zvláda ako tak skandovať no nervozita sa začína prejavovať na každom z nás. I na mne a to som naozaj kluďas, takže je to už čo povedať.
Sme na sebe telo na tele ako teplý dobytok a nikomu to nie je príjemné. Obrovské teplo sálajúce z ovzdušia podporované tým ktoré si vytvárame svojimi telesnými schránkami robí z našich tričiek vodné kúpele.
Vrásky na čele mi pribúdajú a belasá masa okolo hromží na usporiadateľov. I napriek tomu, že už púšťajú ľudí dnu, stojíme už 30 minút v neznesiteľnom teple na mieste.
Spomínajú sa skúsenosti z európskych štadiónov kde napriek zaplnenej 70 000 kapacite všetci stíhajú zápas v pohodičke s úsmevom na tvári...
Nadáva sa predovšetkým na drbnutých sedliakov ktorí si zobrali pod patronát organizáciu pri bráne. Na ich jebnuté mozgy plné hnoja ktoré pre 1500 ľudí pripravili dva turnikety.
Nedokážem opísať zlosť ktorá vo mne pulzovala podporovaná zlosťou a bezmocnosťou všetkých naokolo, zahliadol som ženy i deti trpiace na páliacom slnku v dave, ktorý je vyhecovaný na konfrontáciu s kýmkoľvek z tých debilov čo to tu majú celé pod palcom. Tie ženy a deti, ktoré chcem prilákať na futbal, rodiny na tribúny... bravó páni zo SFZ i Trnavy, takto to má isto vyzerať.

Vnikám dnu a nadávam na všetky strany a je mi jedno ktorá z tých tupých hláv mi jednu jebne po tej mojej. Pohľadom k bufetu sa uisťujem, že to ani skúšať nebudem i napriek tomu že takto dehydrovaný som nebol aspoň rok.
Atmosféra na štadióne počas zápasu je zrejme fantastická no ja trnavákov nepočujem takže neviem posúdiť.
Na úvod náš skvelý brankár chytá penaltu a štadiónom sa rozlieha nenormálny belasý rev. V 19. minúte prichádza chvíľka belasej armády, kedy nad štadiónom prelieta lietadlo a za sebou ťahá dlhý nápis - ,,Králi južnej tribúny USP" - ten rev, to šialenstvo, tá eufória ma presviedča o tom, že budem mať načo spomínať i v pozitívnom zmysle.
Krátko pred polčasom robíme ďalší neúspešný nájazd na bufet, pričom o čosi neskôr nás napodobňuje i jeden kamarát, ktorý sa vracia z hlásením že tie vidiecke špiny si za 2l fľašu kofoly účtujú 120 Sk a rovnako tak pýtajú i za naplnenie prázdnej fľaše čistou vodou.
Prekusávam ďalší príval zlosti a trochu si ponadávam s ľuďmi naokolo.
Druhý polčas prínáša zaujímavý futbal a neprestávajúce slovné prestrelky so susednou tribúnou. Niečo okolo 70tej minúty Samo Slovák striela prekrásny gól a belasá eufória dosahuje vrchol.
Domáci ,,králi Slovenských tribún" zostávajú za nepriaznivého stavu povzbudzovaný už len malými skupinkami fanatikov.
Dymovnice zapĺňajú trávnik pod našou tribúnou a pár ich letí i k domácim. Zápas je prerušený, čo len podporuje psychopatický fanatizmus v našom sektore. Ten sa v menších či väčších množstvách prejavuje až do konca zápasu, v ktorom napokon zaslúžene víťazíme.

Oslavuje sa a spieva sa až do úplného konca a ja dávam klobúk dole všetkým kto sa o to v tých skoro až neľudských podmienkach pričinili. Stále je ešte realitou, že fandenie u nás sa môže radiť k extrémnym športom.
Cesta späť je už tradične zvládnutá našimi zakuklenými priateľmi z policajného zboru, teda ak nerátame nejakých tých junior huligánov vo veku od 6 do 12 rokov lemujúcich trasu.

Som rád, že sme zvíťazili a potupili trnavčanov skvelým nápadom s lietadlom, pretože inak by tento článok obsahoval isto oveľa viac vulgarizmov.
NECH ŽIJE SLOVAN!!!

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu