Večná láska (aneb. arugad píše prvý a posledný krát o láske)

Ten muž bol starý ako izba sama. V nepekných chlpatých papučiach šuchtal po koberci k svojmu kreslu. Miestnosť ponorená do ticha a prítmia, dokreslovaného len chabým svetlom pouličných lámp, vytvárala deprimujúci obraz krutej súčastnosti.
Roztrasenou rukou sa oprel o operadlo veľkého starého kresla a opatrne doň vkĺzol. Pohľadom spočinul na kresle vedľa. Prázdne a mĺkve, ako všetko v byte.
Sám a opustený. V úzkosti a beznádeji pri pohľade na zbierku fotografií visiacich po stenách upína svoje myšlienky do víru spomienok. Hľadí na dvoch šťastných mladých ľudí, túliacich sa k sebe na čiernobielej fotografii. Tie nenútené, uvoľnené úsmevy. On v uniforme, čerstvo oholený, zmyselné tmavé oči s iskrou mladosti. Ona, jemná ako letný vánok, v bielom závoji s drahokamom znamenajúcim večnosť na krku. Vtedy a tam naveky spečatili svoju lásku putom manželským... čo je to vlastne tá večnosť?
Zaháňa zhluk zúfalých stonov vychádzajúcich z hĺbky srdca a prebieha unaveným zrakom na ďalší výjav minulosti.
Tá istá dvojica obohatená o ďalšiu. Mladý chlapec so šibalským úsmevom a drobné dievčatko vyzerajúce ako z cukru. Ich dve deti, privedené na svet v láske a vzájomnej oddanosti...
Veľký obraz nad starým gaučom. Z jeho plátna sa na starého muža v práchnivej miestnosti usmieva celá milovaná rodina. Deti, vnúčence, zať i nevesta a ona. Jediná a celý život milovaná. Tá jediná ktorá mu zostala keď deti opustili teplo domova a vytvorili si vlastný. Tá jediná s ktorou strávil pol storočia na tomto svete. Tá s ktorou život vždy mal zmysel, tá s ktorou trávil všedné i výnimočné, dobré i zlé dni spoločného života. Tá jediná po boku ktorej každé ráno vstával a večer zase líhal spať. Tá prvá i posledná v jeho živote. Tá, čo ho opustila... odišla na večnosť a v realite všedných dní zanechala svojho muža.
Nieje to už ten pyšný, silný vojak z prvej fotografie, lež bezduchá telesná schránka, zúfajúca v tomto rozhodujúcom momente jeho života.
Tento večer má byť prvým z radu temných a pustých. Z radu večerov strávených bez polovice svojho srdca, bez ženy svojho života...
Starec žmurkol akoby zaháňajúc tmavé myšlienky a pohľad uprel opäť na kreslo vedľa. Stále čaká. Už od rána, čaká kedy sa to kreslo zaplní. Kedy sa ona vráti. Určite sa vráti... nie nevráti sa. Už nikdy.
Priviera oči a prosí aby bolesť trhajúca jeho vnútro na čiastočky prestala. Samota zaplavuje vedomie a on sa bojí oči opäť otvoriť. Verí a zúfa, že keď ich otvorí, nebude v miestnosti sám. Budú zase dvaja. A čo ak nie? Nie, neotvorí oči. Už ich viac nechce otvoriť. Nemá ich pre koho otvoriť. Tie oči patrili tej za ktorou teraz chcú odísť...
Tmavá miestnosť pohltila i poslednú myšlienku muža unaveného životom. Životom, ktorý ho napokon stál život. Láska je krásna, keď ju cítia dvaja. Prestáva ale mať zmysel, ak jeden z nich navždy odíde.
Auto potichu prešlo popod okná tmavého domu a nikto vonku netušil, že v jeho útrobách práve láska odišla na večnosť...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu