...venované spolubojovníkom v boji s bezcielnymi nočnými myšlienkami...

Akási čudná hudba sa mi hrnie z reproduktorov a zarýva do myšlienok. Objíma ich a sprevádza. Drží za ruku a vedie. Pomáha im formovať sa do celku.
Telo bezducho sedí na stoličke, pripomínajúcej elektrické kreslo. Aký je pocit odsúdených? Uvažujem... celkom sa viem vžiť, zaujímavé. Asi to bude tým, že raz som už o tom písal. Mimovoľne vstávam zo stoličky, myseľ vystrašená bezmocnosťou dala impulz, ktorý telo premenilo na čin hodný slobodného muža.
Opatrné kroky vedú môj tieň cez tiene v byte. Spomaľujem, žeby pozostatok z minulosti a akýsi strach z duchov a vrahov ukrytých v skriniach? S nepríjemným pocitom, že som sledovaný dopotácam sa k oknu. Neobzriem sa, neprejavím slabosť, neukážem že mám strach... keď ho vlastne ani nemám. Palec a ukazovák úzko spolupracujú pri vytváraní škárky v žalúziách. Nočný autobus, dopoly naplnený cestujúcimi pokojne opúšťa vyhradenú plochu a tiahne na ďalšiu dobrodružnú jazdu mestom. Červené svetlá miznú v diaľke a ja sa odvraciam. Zrak kĺže po interiéri izby a zostáva na malej stavebnici detskej železnice.
Na tvári sa mi naraz javí úsmev, keď si zreteľne uvedomím túžbu vziať ju a zabudnúť na svoj vek... tak ako som to spravil pred pár týždňami, keď som z garáže do bytu dotrepal lego a postavil malý hrad. Netušil som koľko radosti mi to spôsobí a o to viac ma zarazila tá konzervatívna obava z toho, čo by povedali druhí keby vedeli... zbalil som ju a nechal prach aby pochoval moje detstvo v tmavom kúte garáže.
Prečo sa obávať následkov svojich činov? Žijem tu a teraz, nie tam a potom... kde som to len čítal. To je v konečnom dôsledku aj tak jedno...
Obliekam si rifle a mikinu, kapucňa letí cez šiju a prikrýva hlavu. Obe nohy poslušne vkĺzajú do tenisiek a beriem si kľúče. Neviem čo robím, asi sa učím konať impulzívne. Začína mi chýbať tá čudná hudba. Prečo nehrajú? Obohacujem výbavu o sluchátka a tóny sa opäť vkrádajú tam kde ich mám najradšej.

Ulica je prázdna. Večerný vánok je chladný a obloha zatiahnutá. Prostredie typického bratislavského sídliska neláka svojou nehostinnosťou. Prvých pár krokov je váhavých, možno až ustráchaných. Prečo som vlastne vonku? Na druhej strane, prečo to už nevyužiť...
Kráčam popri ceste, občas ma oslepí akési svetlo. Každý sa niekam ženie, každý v túto pochmúrnu noc píše svoj príbeh do veľkej knihy života. Nie, nesmerujem do garáže po lego a opäť sa pousmejem pri tejto myšlienke.
Sledujem skupinku mladíkov ako na zemi tlčú nejakého neznámeho. S riadnou dávkou flegmatickosti kráčam ďalej. Čo by som tak robil na jeho mieste? Dlaň sa vystiera k tvári a trie miesto ktoré minulosť pohladila bitkou... čo by som tak asi robil... Posledný pohľad venujem tomu úbožiakovi krútiacemu sa pod salvou kopancov a pokladám si zásadnú otázku. Prečo mu nepomôžem? Pretože nemám šancu proti prosile... výhovorka... nepomôžem lebo nechcem, lebo mne nikto nepomohol.
Temnota zaplavuje moje vnútro. Analýza pocitov z minulosti nebol dobrý nápad. Zrak sa mi zastiera a krok je viac než automatický.
Domov ubúda a stromy obkolesujú celé moje ja. Pomaly sa mi predsalen darí odosobniť... opäť i vďaka skladbe od Ulricha Schnaussa, pôsobiacej viac než pohodovo. Vlastne sa cítim tak trochu ako nezávislák, možno hipík... nasleduje zmes pocitov, v ktorých prevláda hanba. Ach áno, zase tá moja konzervatívna podstata.
Vietor sa opiera do môjho tela a kapucňa odhaľuje spotenú tvár. Podo mnou sa rozprestiera celá krajina obalená do nočného rúcha, z výšky je tak kľudná, vyrovnaná... akoby v nej ani nežili ľudia, tie trosky dnešnej doby, výkvet zeme, najsilnejší i najhlúpejší spomedzi všetkých živých tvorov.
A som jedným z nich. A predsa sa tak necítim. Sadám si na studenú zem a okamžite mnou prejde triaška. Flegmaticky sa tomu pousmejem a pritisnem sa viac k malému stromu. Pohľad upretý na nebo na ktorom sa z času na čas zjaví nejaká blikajúca hviezda. Chtiac, nechtiac napĺňam svoje vnútro šťastím ktorému nedokážem identifikovať pôvod. Privieram oči a počúvam hudbu, doplnenú o tiché šuchotanie lístia a zavýjanie vetra v skalách neďaleko.
Vlastne neviem či sa zobudím. Vlastne neviem či som šiel spať... neviem... niekedy treba vypnúť. Myslím doslova vypnúť, vymazať všetky myšlienky, nájsť si tiché miesto ďaleko od ľudí, od všetkého. Venovať chvíľku sám sebe a usmiať sa. Len tak, bezdôvodne sa usmiať. A keď sa usmeješ, bude ti do smiechu, nevieš prečo, ani ja neviem prečo. Skrátka to tak bude a ty budeš na chvíľu šťastný, tak krásne šťastný a slobodný ako tie hviezdy... ako ten vietor... ako tá hudba, ktorá znie v ušiach, znie v mysli, znie v povetrí... stále tichšie a tichšie, až ju takmer nepočuť. Možno si zaspal, ak hej, je to v poriadku. Možno si zaspal naveky, ak hej, je to v poriadku, zaspal si s úsmevom na tvári...
Ten kľud... to ticho... vyrovnanosť a súzvuk človeka a prírody...

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu