Zasnežené hroty štítov sa týčili do obrovskej výšky všade nad nami. Akoby sa škerili na skupinku ľudí plahočiacu sa strmým skalným terénom. Popruhy veľkých červených saní sa mi i napriek hrubej vetrovke zarezávali do tela. Ako veliteľ skupiny som považoval za samozrejmosť, prideliť si najťažšiu úlohu.
Odfúkol som a môj dych sa mi priamo pred očami zmenil na bielu hmlu.
Nemali sme veľa informácii o tom čo sa v diablovom priesmyku stalo. Vedeli sme len, že okolo obeda zazvonil v klubovni telefón a vystrašený ženský hlas referoval o výkrikoch o pomoc, počutých z vrcholkov štítov nad turistickou chatou v údolí.
Prvá skupina záchranárov vyrazila okamžite za účasti môjho kamaráta Michala, ktorý si takýmto spôsobom odkrúcal svoju terénnu premiéru. Vo veku 20 rokov bol jedným z najmladších členov Horskej služby v širokom okolí a o to viac som bol pyšný na pokroky ktoré robil v tréningu.
Vietor rozvíril čerstvo napadnutý prašan naokolo a tak som si radšej pevnejšie privinul šál okolo krku a úst. Kosodrevina ktorú som ešte včera zreteľne rozoznával i z údolia bola do poslednej vetvičky stratená v čerstvo napadnutom snehu z noci.
V duchu som hromžil nad nezodpovednosťou ľudí ktorí i v ohlásenom treťom stupni lavínového nebezpečenstva dokázali dnes vyraziť do terénu. Podľa prvých informácií by sa malo jednať o extrémnych lyžiarov z Poľska, z ktorých jeden pravdepodobne s vyvrtnutým členkom čaká na pomoc v sedle.
Uvažujúc o tom kadiaľ bude najbezpečnejšie ho zviesť dole, zastavil som celú skupinu a prinútil ich ku krátkemu oddychu.
Zahľadel som sa na nekonečné rady končiarov a započúval do prekrásneho ticha hôr. Práve som sa chystal vydať pokyn na ďalší postup, keď sa okolím rozľahol ohromný rachot, pripomínajúci zvuk rútiaceho sa nákladného vlaku.
Zrakom som spočinul na očiach mojich priateľov stojacich podomnou s pohľadmi upretými kamsi vysoko za mňa. Pohľadmi v ktorých sa zračil strach, hrôza a šok zároveň.
,,Lavína!!!" zreval som bez toho aby som si overil pravdivosť svojej domienky. Vidiac kamarátov rýchlo predierajúcich sa hlbokým snehom doprava som zvolil rovnaký smer stále bez toho aby som uprel zrak na skazu rútiacu sa na nás.
Vtom ma ovalil prúd mrazivého vzduchu popretkaného pichajúcim snehom a to takou rýchlosťou, že som chtiac nechtiac neudržal rovnováhu a s myšlienkami plnými strachu a beznádeje sa nechal unášať masou snehu valiacou sa všade naokolo.

to be continued...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár