Strašidelné ticho sa rozprestrelo okolím. Ani vietor nezavýjal tak ako tomu bolo doteraz. Uvažoval som či som celý, či sa môžem pohnúť. Vedel som, že lavína ma nezasiahla priamo, pretože som mohol vdýchnuť čerstvý vzduch. Necítil som chlad, necítil som strach, necítil som bolesť. Čakal som a bál som sa otvoriť oči.
Vtom som ale začul slabý zvuk. Ako keď sa piesok zosypáva z dlane na zem. Zvuk silnel a pridávali sa k nemu ďalšie. Hlasy. Výkriky.
Odrazu som pocítil silné zovretie na ramene, a ktosi oprašoval tenkú vrstvu snehu z môjho tela. Pomohli mi posadiť sa a tak som sa rozhliadol okolo seba.
Naozaj lavína ma zasiahla iba okrajovo. Našťastie. Bohvie ako by som dopadol keby sa mi nepodarilo ujsť jej z prírodou určenej dráhy, pomyslel som si hľadiac na rozhrabaný sneh všade naokolo a polámané stromy popremiešané s povytŕhanou kosodrevinou v doline podo mnou, kde zrejme lavína skončila svoju spanilú jazdu na náprotivom svahu.
Letmým pohľadom som skontroloval, či sú všetci moji kolegovia v poriadku a s ich pomocou som sa postavil na nohy.
Ďalší postup bol jasný. Rýchlo sa spamätať, opomenúť, že nás vrch striasol zo svojho chrbta o čosi nižšie a opäť sa vybrať na pomoc zraneným hore.
Začali sme teda opäť stúpať hore, teraz v ešte neprístupnejšom teréne ako predtým. Vietor sa znovu drzo zapieral do našich unavených tiel. Pripásal som si sane, ktoré ležali iba pár metrov nado mnou a mlčky som načúval rozhovoru kolegu, sprostredkovaného vysielačkou, so skupinou hore v priesmyku.
-ste tam dole všetci v poriadku?- znelo z vysielačky roztraseným hlasom niektorého z našich kamarátov uväznených v sedle.
Uprel som pohľad do výšky kamsi na rozoraný svah nad sebou, keď vtom mi zostal stáť na čomsi červenom trčiacom so snehu. Takmer vzápätí sa z vysielačky opäť ozval zhrozený hlas:
-jedného z nás lavína strhla a nevieme kde sa zastavil, skúste ho pohľadať kým mi zalarmujeme psovodov a vrtulník..-
So zlou predtuchou som priškrteným hlasom oboznámil kamarátov so svojim objavom a okamžite všetci vyrazili smerom k nehybnej červenej kope.
to be continued...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pupatko
14. 11.novembra 2007 14:34
to je skutočne či vymyslene?
Napíš svoj komentár