Nechcel som myslieť na najhoršie no nedalo mi to. Pochmúrne myšlienky opantali moju myseľ a na malý moment som sa zapotácal. Rýchlo som sa ale spamätal a dúfajúc, že si nikto chvíľkovú slabosť nevšimol, vykročil som vpred ešte ráznejším krokom.
Doslova som preletel posledných pár metrov, zložil sane a kolenačky sa vrhol do snehu vedľa teraz už zreteľne rozoznateľnému čudne pokrútenému telu záchranára.
Strhol som si z ruky rukavicu a opatrne nahmatal tepnu na krku ležiaceho podo mnou. Nehmatateľný...
- zlomené väzy - skonštatoval stroho jeden z lekárov nášho týmu a so strnulým výrazom na tvári si kľakol vedľa mňa. Opatrne, sťa by tým mohol ešte zachrániť život muža ležiaceho nám pri nohách.
- Michal - zašepkal som pridusene, keď sa ku mne otočila bezduchá tvár môjho mladého kamaráta.
Až teraz akoby na všetkých naokolo doľahla tá tragická správa. Ozvali sa zhrozené výkriky a ktosi ma opäť chytil za rameno.
To všetko mi ale pripadalo vzdialené. Akoby vytrhnuté z reality. Michal. Mladý človek, plný plánov a radosti zo života. Veď ešte ani nezačal žiť, tak prečo už musel umrieť?
Chcelo sa mi kričať, dať najavo svoje pocity, vykričať do sveta tu obrovskú nespravodlivosť spáchanú na mladom nedožitom živote. Ako kvet odtrhnutý skôr než stihol rozkvitnúť a vychutnať si teplé lúče slnka.
Hory si vybrali svoju krutú daň. Nepomôžu slzy jeho priateľov kľačiacich vedľa jeho nehybného tela, či motlidby záchranárov vysoko nad nami netušiacih čo je z ich kamarátom. Kde je boh, keď dovolí aby smrť vytrhla jediného syna, vychovávaného s láskou jeho milujúcim rodičom?
Chcel pomôcť! Neprišiel v neúcte k horám ako tí ktorých prišiel zachraňovať! Tak prečo musel umrieť?! Poslednú vetu som zreval z plných pľúc bez ohľadu na všetko.
Deň sa chýlil ku koncu a slnko ktoré už dávno zmizlo nešťastnej skupinke z dohľadu začalo hrať na všetky strany krvavými farbami. Hory sa uchyľovali k spánku. Spokojné. Nasýtené...
Čas nás súril. Nemohli sme trúchliť nad stratou jedného z nás, akokoľvek hlboko nás, mňa predovšetkým zasiahla do srdca. Prikryli sme jeho nebohé telo dekou a vstali z bieleho v posledných denných lúčoch sa ligotajúceho snehu, ktorý sa stal kosou nášmu priateľovi.
V tejto chvíli sa každý musel odosobniť od udalostí posledných minút a náhliť sa na pomoc tam kde sa pomôcť ešte dá. Zabrániť horám vziať si do nekonečnej večnosti ďalšiu obeť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár