Zalovenie v spomienkach, aneb ako ma vytočila jedna sliepka na booome...

Úvodom tohto článku oznamujem, že som registrovaný i na nepomerne komerčnejšej stránke booom.sk, ktorá kedysi dávno (keď som mal ešte dlhé vlasy a strojček na zuby) vytvorila úplny základ pre môj internetový pseudoživot.
Práve na tejto stránke, ktorá je mnohými z vás, tu registrovaných (pochádzajúcich z veľkej časti z ešte pochybnejších stránok viď. pokec.sk) pomerne často kritizovaná a výsmechu podhadzovaná. Celkom iste právom, z niektorých dôvodov. Ale k veci.
Práve tam, na booome, kde som rozvíjal svoje elektronické ,,ja\\\" úplne po prvýkrát, pri prehliadaní, vtedy ešte celkom normálnych profilov, som narazil na jedno výzorom pekné, zmýšľaním pridrbkané dievča.
Vo svojom profile (v sekcii about me) mala rozpísané typy chlapcov a ich stručné charakteristiky.
Moja zvedavosť, vtedy značne podporovaná znudenosťou počas stredoškolskej informatiky (preberanie power pointu má myslím v malíčku, každý kto nemá počítač len na četovanie a hranie hier), ma donútila zistiť si tú svoju.

Dlho som brúsil po úhľadných odstavcov a akokoľvek som sa snažil a prikrášľoval svoju povahu i spoločenské postavenie, nikde v článočkoch o sexi futbalistoch, či trošqu menej sexi hokejistoch, alebo diskoboyoch, resp. autíčkomaničiqox, som nedokázal nájsť nič s čím by som sa mohol stotožniť.
Už už som to chcel vzdať a zmieriť sa so statusom marginálneho člena spoločnosti, takzvaného vydedenca, keď vtom som zbadal druhú polovicu textu, ktorá mi kvôli svojej výraznej oddelenosti od tej prvej, až dovtedy unikala. Veľkým caps lockom znásobeným písmom tam stálo:

LOOSERIIII xixi

Priznávam sa, že mi chvíľu trvalo kým som bol opäť schopný vnímať. Možno v zlej predtuche, že sa tam nájdem, chcel som toto otvorené okno mozilly vykrížikovať, no zvedavosť bola opäť raz silnejšia.
A veru netrvalo dlho a našiel som sa. A čo bolo horšie, nie len raz.
Prvý odstavec opisujúci kockáčov, teda ľudí, čo v škole dosahovali zrejme lepšie výsledky, než na aké sa dotyčná pička kedy v živote zmohla ma ešte minul s celkom veľkým oblúkom no druhý ma zasiahol priamo do srdca (ak sa to tak dá povedať).
Vraj upotenci. Áno upotenci od slova pot. Teda od niečoho čo telo takej pipenky, ktorá si ho zabalzamuje xy tonami krémov a púdrov, či prekryje hektolitrami voňaviek a dezodorantov, proste nevyprodukuje. Obzvlášť nie ak svoju pretrtkanú riť nechá vyvážať od autíčkomaniačiqow i do 100 metrov vzdialeného AUpárku.
Ešte na upresnenie, dotyčná fuchtla za upotencov považuje chlapcov, ktorí sa vláčia po ihriskách a v otrhaných handrách hrajú pouličné športy. Bohvie, či si myslela, že jej hokejsti a futbalsti pri tréningoch potia konvalinky...
Tretí odstavec hlásajúci niečo o nezávislákoch, teda ľuďoch čo nenapĺňajú svoje šatníky handrami z DG, či lacoste sa ma dotkol len okrajovo z dôvodu, že bol pomerne jasne mierený predovšetkým proti feťákom no i tak som v ňom nemohol nepostrehnúť opovrhnutie chlapcami s nižšími nárokmi na cenu a značku toho, čo majú oblečené.
Štvrtý odstavec sa stal zároveň posledným ktorý som ešte bol schopný prečítať. Nasledovali chlapci - uchyláci. S nezávislákmi mali spoločný predovšetkým štýl obliekania obohatený o mladou dámou nepochopenú záľubu k prírode.
Skrátka, bola napadnutá jedna z mojich citových stránok. Zato, že mám rád prírodu, že si rád sadnem na rozkvitnutú lúku a pozerám na západ slnka, že sa rád prechádzam po sviežich zelených lesoch, či nechávam chodidlá štekliť od horských potokov, bol som odsúdený do role uchyláka.

Hodiny a hodiny by sme mohli debatovať o škatuľkovaní na základe oblečenia a pod. Sám neviem prečo ma to vtedy (a pravdupovediac i teraz keď si na to spomínam) vytočilo.
Tento článok nič nerieši. Nič nevysvetľuje. Je to len jeden príbeh o tom, aký môžu mať ľudia pohľad na ľudí okolo seba. Keby som bol urážlivý typ, asi sa urazím. Takto som sa len pri pohľade na našpúlenú papuľu do vysoko nad hlavou umiestneného foťáka tej sopľavej pizdy, dobre naštval.

A vlastne niekedy v tej dobe som začal trpieť averziou voči auparku a ľuďom žijúcim štýlom aupark-life-style. Ale o tom, zas inokedy... Dovtedy dovidenia a dobrú noc, predovšetkým vám, drahí upotenci, nezávisláci, uchyláci...

 Je to možné?

3 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu