Smerujeme do jednej z chudobnejších častí mesta, kde vo veľkom panelovom dome žije niekoľko sociálne slabších rodín. Výjazdy sem sú väčšinou spojené s trestnou činnosťou, predovšetkým drogy a lúpežné prepadnutia. Dnes je ale problém úplne iný. Na dispečing bol nahlásený pokus o samovraždu akéhosi dievčaťa.
Keďže sme aj s kolegom hliadkovali len niekoľko ulíc obďaleč, nahlásili sme, že tento prípad preberáme. Na križovatke dávame prednosť uháňajúcej sanitke a v tesnom závese za ňou onedlho dorážame na miesto tragédie.
Vystupujeme a spolu so sanitármi smerujeme k hlúčiku ľudí zhromaždenému v malom kruhu.
,,S dovolením,\" prebíja si cestu kolega od záchranky a pokľakne k telu dievčaťa. Drobné, asi štrnásťročné dieťa leží v v zvláštne pokrútenej polohe a hlavu so strapatými gaštanovými vlasmi má položenú v kaluži tmavej krvi.
Veľké modré oči plné sĺz bolesti upiera na záchranára, ktorý sa jej potichu prihovára. Vzápätí ich pregúli na mňa a ja zostávam vydesene stáť. To zúfalstvo a bolesť je nepriehľadnuteľné. Tichým vzlykom opäť získava moju pozornosť, ktorú som jej už dlhšie nedokázal venovať. Načahuje ku mne ruku a ja ju nechápavo za zraku udivených prizerajúcich sa chytám do dlane.
,,Mamičkuu...\" zašepká bolestivo až ma zamrazí v kostiach. Chcem vstať no ona ma nechce pustiť. Vidím prosbu v jej očiach a mihnem okom na jedného zo sanitárov. Ten naliehavo prikyvuje a tak zostávam v pokľaku pri malej.
Niesom schopný slova, nieto ešte činu. Cítim každý jej záchvev bolesti, lebo pri každom jednom mi zúfalo, bolestivo svojou malou dlaňou stlačí tú moju.
Vidím, že záchranári robia čo môžu no na tvárach sa im zračí zúfalstvo. Stále častejšie na seba pokukujú bezradnými pohľadmi a do žil jej vlievajú miesto vzpružujúcich látok, lieky na upokojenie. Chcem im zakričať, aby to nevzdávali, no nedokážem to...
Neprešlo ani desať minút, keď hlasno zaplakala a zmačkla mi dlaň tak silno až sa mi jej nechty vryli do kože. Vygúlila svoje veľké očiská na oblohu rovnakej azúrovej farby a iskra, ktorá v nich ešte doteraz znásobená stovkami vyliatych sĺz, naveky odletela do výšin. Zmizol z nich život, vytratila sa nádej a beznádej zaplavila všetkých naokolo. Tichý neprerušovaný tón s EKGéčka sa niesol ovzduším a prerušil ho až dlhý, zhrotený výkrik. Taký, akého je schopná iba matka. Matka, ktorá vidí zomierať svoje dieťa.
Dav sa rozostúpil a nám sa naskytol pohľad na staršiu ženu v otrhanom cestovnom plášti, spod ktorého vytŕčala kuchárska zástera. V mihu sa vrhla k nebohému telu svojej malej dcérky a zovrela ho v tuhom bolestnom objatí. Ustúpili sme do úzadia a spolu s mlčiacim davom zostali len zhrozenými divákmi tohto ľudského divadla zvaného život.
Obďaleč zbadám postávať skupinku dievčat približne vo veku tej čo si pred chvíľou siahla na život. Plačú a jedna z nich niečo hučí smerom k pár metrov vedľa postávajúcej tlupe rovnako mladých rómov. Mysliac na to, že je čas hľadať príčiny tejto tragédie vykračujem tým smerom a už fakt že rómovia sadajú na bicykle, hneď ako ma vidia svedčí o mojej dobrej intuícii.
,,Chyťte ich pán policajt!\" kričí jedna z dievčat a ukazuje smerom na chlapcov. Neváham a rozbieham sa smerom k nim.
,,Polícia, stojte!\" zrevem a vyťahujem obušok,, Jano!\" hučím na kolegu a ten v mihu sedí v aute a uháňa sa unikajúcimi cyklistami...
Svet je nespravodlivý. To dievča malo žiť. Chudoba sa jej stala osudnou. Chudobné deti nemajú v škole veľa kamarátov a tak napriek svojmu neodškriepiteľnému pôvabu bola šikanovaná. Jej mama i učitelia sa tento fakt žiaľ dozvedeli až z policajnej správy...
Aby som prešiel k príčine jej siahnutia si na život. V deň kedy sa to stalo, ju na záchod zavliekla tlupa rómskych detí, ktorá bola postrachom pre celé svoje okolie už dobrých pár rokov. Darmo je teraz uvažovať, prečo tomu bolo tak a tolerovalo sa to až doteraz. No na Slovensku je to raz proste tak... kým sa nestane tragédia, nikdy sa proti nej nič nerobí.
To čo sa udialo na záchode nechcem popisovať. Je to dopodrobna uvedené v policajnom zápise a k tomu sa chvalabohu normálne zmýšľajúci človek len tak nedostane.
Isté je, že dvaja z chlapcov sú obvinení zo znásilnenia maloletej. Ďalší dostal obvinenie za napomáhanie. Chybou v systéme ale je, že títo zasrani, ktorí doviedli mladé dievča k tak zúfalému kroku, budú už o pár dní na slobode. Zákon ich totiž pre ich vek, ospravedlňuje... pred všetkými. Pred sudcom, pre ich rodičmi, predo mnou, pred jej mamou...
Do smrti budem mať pred očami jej pohľad a na ruke vryté jej nechty. Život je nespravodlivý a najčastejšie si to odnesú práve tí najnevinnejší spomedzi nás...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
keco
19. 1.januára 2009 14:59
Fuha, silna kava...hen tych romov by som... ved viete
3
hovorte si vsetci, co chcete, ale ciganska rasa jr od prirody geneticky zdegenerovana a nezasluzi si miesto v normalnej ludskej spolocnosti..
Napíš svoj komentár