Obchádzajú ma a v ich očiach je možné čítať otázku: „Zbláznila sa?“
„Áno,“ odpovedám „Áno, zbláznila,“ a hľadím na nich plná výčitiek... A pomaly, úplne nečakane, omdlievam.
Pýtajú sa: „Prečo?“ a slabým úchytkom neprifarbenej reality chápem, že na to majú právo. Majú právo pýtať sa:
- Prečo sa tak k nim správam? Prečo, keď za nič nemôžu?
- Prečo sa správam, ako keby som bola kdesi úplne mimo ich sveta, uväznená v žeravých putách?
A ja im neviem odpovedať. Hľadím na oblohu. Je v nej viac, než si obyčajný človek dokáže predstaviť. Je v nej pokoj, ktorý kolíše moju uplakanú dušu a ja vďaka nemu zaspávam. Je v nej prepísaná veľká diaľka na malú a tým zbližuje ľudí. Je v nej nádej, že kdesi tam hore je Ktosi, kto nás objíma a tam pri ňom sú aj všetci tí, ktorí tu, na Zemi, opustili svoju fyzickú podstatu.
A je to, ako záchrana. Ako keď ležíte v nemocnici a dýchať vám pomáhajú prístroje. Ale vy dýchate tiež. Jednoducho žijete. A takýmito, síce nie zhodnou formou a chodom, prístrojmi sú aj hviezdy. Hviezdy... Kľud... Pomaly dýchať... Niečo sa skončilo a treba začať od znova. Pomalý nádych... Pomalý výdych... Nemyslieť na nič... Hviezdy... Len pokoj... Je potrebné opäť si zvyknúť na niečo nové... Je tu nové prostredie... Alebo to staré s novými spomienkami...
V červenkastom závane západu slnka sa snažím nadýchnuť. Každý na mňa hľadí... Obchádzajú ma a v ich očiach je čítať otázku : „Ešte stále?“
A ja pomaly rozliepam oči a šepkám ešte stále vysilená: „Už nie... Už bude dobre... Onedlho...“
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár