Čierna a biela, včera a dnes, skutočnosť a sen... Obmieľame si to stále dookola a snažíme sa presvedčiť v to, že vieme, dokonale poznáme odpovede na každodenné otázky. Hnev a radosť, smútok a šťastie, nenávisť a láska... A my blúdime.
Hnev... za maličkosti. Občas detaily sa nám zdajú byť niečim hlavným, tým, čo stojí nad všetkým ostatným. A pritom to môže byť len skutočná maličkosť oproti tomu, čo prekrýva.
"Ďakujem!" to je to, čo som zabudla povedať. Mala som bordel. V sebe. Vo svojich pocitoch. "Ďakujem!" dnes šepkám s nádejou, že to akosi vy dvaja počujete. "Ďakujem!" iba úbohé "Ďakujem!" Dnes viem, že je to to, na čo som zabudla, vynechala vo svojom živote, ako toľko vecí.
Napísala som už toľko riadkov, a toľkokrát vás navštívila tam, kde som nikdy nechcela. "Prečo?" pýtala som sa toľkokrát a stále nenašla odpoveď. Tú nenájdem. Ja viem. A hlavu si nechcem viac trápiť otázkami "Prečo?" a podmienkovými vetami "Keby." Sú to najzbytočnejšie slová, aké ešte môžu padnúť.
"Posledné zbohom!" ? Nie! NIKDY! Nedá sa, lebo viem, že sa s vami ešte stretnem. Neviem kedy, ale raz určite. To "ZBOHOM" len zatiaľ... Kým nesplním úlohu, ktorú mi dal Boh, aj keď ešte neviem jej pravú náplň.
"Mrzí ma len, že som im nestihla povedať ďakujem."
"Už to počuli. Práve teraz."
Dnes už viem, že ma počuli toľkokrát, koľkokrát som o nich vravela a písala a viem, že o všetkom vedia.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A Ďakujem za to Ďakujem