Vonku padajú krehké kvapky dažďa a slnko hľadí moju uplakanú tvár. Ono už tuší, čo sa vo mne odohráva. Avšak pohladením svojimi lúčmi ma chce utíšiť a zmeniť moje myšlienky na pozitívne.
„ Ďakujem, kamarát!“ šepkám, ale bolesť vo mne neprestáva.
Nie, nestojím nad priepasťou do ktorej by som sa rútila závratnou rýchlosťou. Mám v srdci zabodnutú len dýku. Žeravú s jedovatou čepeľou. Rana po dlhom čase prestáva krvácať. A ja sa modlím.
Moje pery sa tíško prihovárajú k Bohu : „Pane, prosím, pomôž mi!“
Tak dlho mlčal. Prečo? Držal ma snáď v objatí, keď som od neho tak ďaleko? A ja čakám, kedy prehovorí.
„Pane, potrebujem ťa!“ a každou slzou, ktorá mi steká po tvári sa cítim čoraz viac slobodnejšia. Odpútavam sa od tohto sveta plného bolesti.
Vonku prší. Donedávna som ešte počula kvapky udierajúce o parapetu okna mojej izby. Už ich nepočujem, len ich vidím. Počujem len- plač a niekoľko výčitiek. Ako sa mi prihovára ktosi, koho tvár nespoznávam. Ublížila som. Vraj. Naozaj? Ale...ja som sa len bránila. Nie, nebola som len zlá. Bojím sa. Chceli to. Prehrala som. Vidím kvapky dažďa, ktoré už nepočujem. Vidím lúče slnka, ako dopadajú do mojej izby.
Vonku prší. „Pane, kde si?“ Mojou hlavou preletela guľka. Oči pomaly zatváram. Nič nepočujem. Nič nevidím. Nič necítim. Len chlad. „Pane, teraz ma, prosím, drž v objatí.“
Vonku prší. Ľúbila som vás. Milovala jedného. Už bolo dosť sĺz. Vonku prší. Ale ja o tom neviem...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
pawlo
13. 3.marca 2008 23:42
.. prší, prší len sa leje Aspide sa z okna smeje ... Zaujímavý blog ktorý som síce npochopil ihneď ale nakoniec sa to podarilo...
Napíš svoj komentár