V ľuďoch sa zvyknú striedať pocity, ako štyri ročné obdobia a pritom omnoho rýchlejšie, než ich vystrieda príroda. Vravíme si „Milujem...“, sami sa snažíme presvedčiť toho druhého vedľa nás o našich pocitoch...
„Ľúbim Ťa!“
„Milujem pohľad do tvojich očí!“
„ Mám rád/ rada tvoje pery!“
„ Zbožňujem ťa takého/ takú, aký/ aká si.“
Hltáme tie slová... Sú pre nás viac, ako každodenný chlieb, ako voda, ktorú pijeme... Sú liekom na boľavé rany minulosti i dneška... Sú barlou, o ktorú sa opierame, ak sa cítime slabí, neschopní dôjsť do cieľa... Sú slnkom, ktoré nás hladí svojimi lúčmi v nepriaznivom období a predsa..
A predsa sa môžu podobať noci bez hviezd... môžu mať jej váhu... môžu mať váhu olova, ktoré nás ťahá k zemi a ťarchu balvana, pod ktorou nedokážeme dýchať.
Láska je taká... Svojou krásou sa podobá ruži, ale má aj jej bodavé tŕne... V každom z nás taká láska žije. Jedným ťahom zničíme predchádzajúcu vetu, jediným úderom zničíme jej krásu, jej náplň, jej zmysel... A cítime sa podvedení...
Cítime sa podvedení sebou i ňou... „Včera som zabila tú vetu, ktorú ti mám chuť toľko krát povedať, ktorú v sebe nosím a chránim, ako najvzácnejší poklad.“ ... Prepáčte, preháňam... Koľko krát sme schopní povedať vety tohto štýlu? Mne sa zdá, že ani raz... Ľudia neznášajú podrazy, o to menej si priznajú podraz sami sebou.
Blúdim v tme... V tme, ktorá sa volá nenávisť... A úmerne s ňou stúpa nenávisť aj voči mne samej... Ale zatiaľ stojím, žijem a dýcham... a to preto, že neprijímam cudziu lásku, ani ľútosť... Samozrejme, aj ja som len človek... Aj mne dobre padnú vety typu „Ľúbim ťa!“, ale nedokážem chápať, ako ma môže niekto ľúbiť, keď sa sama nemám rada... Ako môže niekto taký existovať? A teraz nespochybňujem slová, ktoré mi denne vravíš... Teraz konštatujem, vysvetľujem... A nie je to ľahké...
Denne žijem v tme. V tme vstávam... V tme zaspávam... V nej dýcham... V nej sa dusím... V nej plačem.. V nej sa usmievam... Je to moje prekliatie... A bolo by odo mňa veľmi sebecké tvrdiť, že je tvojim osudom niesť ho so mnou... Viem, že to tvojim osudom nie je.
Mojim osudom je... Umrieť v nej...
Blúdim v tme... A hľadám Boha... On ma z nej môže vyslobodiť... On môže splatiť dlh, ktorý tu na jej základe vzniká... A on mi je svedkom, že aj v tejto dusivej a strašidelnej tme... že aj tu milujem a nechcem ubližovať...Neber to, ako ospravedlnenie.... Ja sa už neospravedlňujem... Toľkokrát som ti vravela „Prepáč! Odpusť, ako som sa správala.“
Ale dnes je už na čase dospieť... Nemôžem ťa večne prosiť o odpustenie, keď nemá žiadnu váhu, keď sa svojimi skutkami sama stále viac týram...
V každom prípade vám ďakujem za vašu snahu dostať ma z tohto von... Ale je pozde... Ja som už tento boj vzdala, keď zo štyroch dvaja umreli, keď všetko pokračovalo v stálych koľajach môjho života... Vzdala som sa ja, tak na čo ešte čakáte?
Včera si sa pýtal: „Chápem, že nie je ľahké, čo sa stalo, ale prečo si ešte viac ubližuješ?“
Prečo? No keď niekoho nenávidíš, neohováraš ho, nesnažíš sa mu podkopnúť nohy? No vidíš... A ja... Aj napriek svojim denným malým dobrým skutkom, vďaka ktorým zabúdam na chvíľu na svoju bolesť sa nenávidím...A čoraz viac... a prestávam dýchať...
Je to možné? Áno, je. Neexistujú prekliatia inými, existujú len tie, čo si sami navodíme... A mne sa to v jeden večer sakramentsky podarilo... Povedz, existuje dôvod, prečo by si ma mal rád ty, alebo tí druhí ľudia?
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár