Mám všetko. Všetko, čo som kedysi stratila, pomaly po kúsku získavam späť. A mňa aj napriek tomu stále viac zožiera pocit samoty. Vravím si „Nebuď ako malé rozmaznané decko, pozri sa na to, čo všetko máš!“
Vzápätí sa však pýtam sama seba, čo mám? Otváram zoznam a pomaly zaškrtávam kolónky.
Študujem odbor, ktorý ma baví... s tým druhým odborom to už nejako dotiahnem....
Mám brigádu, kde je nado mnou skvelý vedúci...
Mám kamarátky, ktoré sú naozaj „do dažďa“, vedia o mne všetko...Vieme sa spolu zasmiať...
Mám skvelého brata, ktorý mi pomáha vo všetkých smeroch...
A ja... Ja sa aj napriek tomu cítim sama... Prečo? Vari som nevďačná?
Nie, to bude tým, čo cítim... Čo náhle zalialo moje vnútro, čo naplnilo moje srdce a od samotného začiatku láme.... Človek prežíva tisíce platonických lások.... Dalo by sa povedať, že celý život kráča od jednej k druhej.... Ale jedného dňa príde iná láska... A nech by bola akokoľvek platonická, nebude trvať týždeň, mesiac, ani rok.... Bude trvať dlhšie a o to viac bude neznesiteľnejšia.... Ako je teraz tá v mojom vnútri....
Netrvá ešte rok, ale už mi pripadá, ako keby tu bola celú večnosť....
Človek by mal časom prísť k rozumu, ale mne sa chvíľami zdá, že napriek môjmu veku som uviazla kdesi v čase a... Vravievala som si, že to len tie malé dievčatká môžu hovoriť o tom, ako sa im úsmev určitého chlapca vryje do srdiečka.... Dnes sa mi zdá, že som rovnaké malé dievčatko... Neznášam, keď ten úsmev na jeho tvári chýba... Neznášam, lebo viem, že ho vtedy niečo trápi.... Jeho pohľad dokáže mať liečivé účinky, ale tiež zraňujúce... Nechápem prečo, ale vždy keď nad ním premýšľam, snažím sa nahliadnuť do jeho vnútra.... Neverím a ani nechcem veriť, že by sa tam mohol schovávať niekto zlý.... Aj keď to svoje dobro často zakrýva chladom a tvrdosťou. Je strašné, keď si predstavím ten veľký múr, čo vložil medzi nás. Ten múr má na sebe veľký červený nápis „NIKDY . ANI. KAMARÁTI“ a mne sa chce plakať... chce sa mi kričať a nadávať... chce sa mi byť zlou...Ale viem, že to nedokážem.... Chcem odvrátiť pohľad vo chvíli, keď sa naše pohľady stretnú a ja sa vždy usmejem späť.... Chcem mu povedať, že ho začínam nenávidieť, ale klamala by som.... Chcem ignorovať, keď napíše, ale ešte to neviem.... A jediné na čo mám právo sú moje slzy....
Mám tisíce otázok na jeho adresu. Viem, že by ich prehliadol, keby som mu ich dala. A ja sa nemám kadiaľ pohnúť.
Chcela by som byť aspoň kamarátka, ale po všetkých tých chladných slovách nemám odvahu vysloviť už ani slovo.... A tak, až raz, by ten múr náhodou zmizol a ja by som si to nevšimla.... Potom vravím vopred „Mrzí ma to. Asi som si naň zvykla až príliš.“
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
levik123
14. 11.novembra 2008 20:19
z vlastnej skusenosti radim hladat nejaku inu nahradu za toho, co ta uplne odmieta, aj pocit samoty bude menej citelny...
Napíš svoj komentár