Ale keby som dnes stretla ženu, alebo dievča s rovnykým prežitkom, snažila by som sa jej dohovoriť všetko to, čo mne nemal kto povedať. Že má svoje práva a medzi nimi právo rozhodnúť sa kedy, s kým a za akých okolností zažije sex a nikto nemá povolenie (ani od Boha, ani od štátu) jej toto právo vziať. Že nie ona je tá, čo sa má hanbiť, že nie ona je tá, ktorá sa dopustila nejakého priestupku.
Všetko mi pripadá, ako keby sa stalo len včera. Len včera tu bol ten večer. Len včera som sa snažila sama postaviť na nohy bez akejkoľvek pomoci, bez akéhokoľvek človeka, s ktorým by som to riešila. Bolo to len včera, keď som samu seba pritlačila k múru a prvý krát vyklopila pravdu. Bolo to len včera, keď som spoznala Michala a Mira. Bolo to len včera, keď som zistila, že Ondrej a Matej sú tí dvaja, čo dokážu úprimne povedať svoj názor, ale nikdy ho neprikrášlia.
A dnes... Dnes chápem, že som veľmi veľa nestihla povedať ani týmto štyrom, že dnes mám svoje srdce plné nevypovedaných slov.
Hľadala som normálnych ľudí v meste, v ktorom som žila, ktoré som dlho nenávidela. Hľadala som ich všade a našla ich.
Keď tak spomínam na to obdobie -hľadala som "kamarátov", teda ľudí, ktorí by mi nahradili tých, čo boli tak ďaleko, ktorí mi v tom období tak veľmi chýbali, vďaka ktorým by som určite vnímala druhé pohlavie úplne rôznorodo a chápala, že nie všetci sú do slova a do písmena svine.
Mirovi som vyložila karty na stôl a rovno mu povedala, o čom sa ja baviť určite nechcem. Ako prvý v tom období chápal moje slová, moje myšlienky.
Nevidela som ho však v reále a ľudská zvedavosť, ktorá je v každom z nás ma donútila zájsť na miesto, kde by som ho určite našla, kde by určite bol. Kamarátka chcela ísť na internet, ja som chcela spoznať Mira, aspoň ho vidieť nielen na fotke. Úzka tichá ulička v centre mesta. Z jednej strany počítačová kaviareň, z druhej strany bar.
Bolo zhruba päť hodín večer. Sedeli sme v kaviarni za jedným z počítačov a za našim chrbtom Matej s ľuďmi, ktorých sme vôbec nepoznali pri ďalšom. V napätí som si obzerala všetkých, ale na Mira sa nepodobal ani jeden. Onedlho sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil vysoký chudý chlapec s vlasmi dlhými po plecia.
"To bude asi on," pošepkala som kamarátke.
Podišiel k Matejovi a sadol si k nemu. Niečo si šepkali aj oni, ale nedalo sa vyrozumieť čo.
Na môj nick došla správa typu: "Ahoj! Nerozdáme si to?"
Človek by sa bol schopný naštvať a celý život sa s tým dotyčným nebaviť, ale to by najprv musel prehliadnuť ich stav opilosti a fakt, že sa tou správou chceli iba zabaviť. Vzala som ju teda s humorom, len kamarátka sa nahnevala a vybehla von.
"Ja ho zabijem, keď ho stretnem!" vravela plná hnevu.
Mateja sme poznali dobre. Bol Ondreov brat. Obaja boli ľudia, s ktorými sa dalo smiať a navyše tak, ako mne, tak aj Zuzkinej babke boli susedia. Poznala som ich od mala. O to viac, že boli kamarátmi môjho bratranca.
"Zuzi, ukľudni sa."
"Toto si ku mne dovoľovať nikto nebude,ani on!"
Mala som chuť jej povedať, čo spravil Alex a že nech si to porovná s Matejom, keď má také nervy, ale radšej som si zahryzla do jazyka a mlčala som. Odišli sme.
Ale s Mirom som si písala ďalej. Najprv som sa tvárila urazene na život a na smrť a neodpisovala som mu. skúšala som ho, ako sa zachová. Začal sa ospravedlňovať a ja som sa len usmievala. Onedlho na to sme sa stretli. Rozklepaná som bola ja, ale aj on.
Cesta zrazu viedla do druhej strany tej úzkej dnes tak veľmi tmavej uličky. Čakali ma kroky hore schodmi. Váhala som, ale vyšla som nimi hore. Nesmelo stlačila kľučku na dverách a otvorila ich. Vstúpila som dnu. Bola to miestnosť, z ktorej viedli ďalšie dvere na toalety a do samotného baru. Robila som kroky po celej jej dĺžke, od jedných dverí k druhým. Pýtala som sa samej seba, či vstúpiť, alebo nevstúpiť dnu.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár