Ono sa to povie, že niekto je ďaleko, že nie je blízko nás... že je to jednoduché a navyše- ak s ním nechodíme a nie je to naša rodina, čo by nás na tom malo trápiť. Neviem. Ja som sa seba pýtala to isté. "Prečo ma to, do frasa, trápi, keď spolu už dávno nechodíme? Prečo ma trápi, že tu nie je? Prečo ma štve, že mu nikto nepovedal o tom, čo sa stalo a že aj ja som mu dala vedieť až v poslednej chvíli?"
Ako som už spomínala, tí štyria chlapci boli veľkou súčasťou môjho života, ktorý mi už bez tak pripomínal púšť a mňa v nej ako osamelého bežca, ktorý sa snaží prekonať Saharu a neuvedomuje si, že bez vody to akosi neprežije. A že tá voda je tak vzácna v takejto oblasti a tak vzdialená, že len ťažko sa k nej bude môcť dostať bez toho, aby správne rozložil svoje sily a možno aj bez pomoci iných. A práve tú pomoc v mojom živote predstavovali tí štyria. Človek nemôže mať vzťah, ak nedokáže veriť tomu druhému. Vtedy to jednoducho nemá zmysel. Nemôže hľadať nových kamarátov, ak neverí druhým ľuďom. A toto ma tiež... Vlastne, nenaučili ma to. Oni ma presvedčili o tom, že stále sa dá veriť iným, ale je potrebné vedieť komu. A to, ak si vysvetľujeme môj príbeh do obdobia, v ktorom som spoznala Michala a Mira, na tom príklade bežca po púšti, tak je potrebné povedať, že práca, ktorú vykonali tí štyria, spravila z toho bežca niekoho, kto zrazu vedel, ako si sily rozložiť a ako sa dostať k tej vode, ku ktorej sa dostať mal.
Spomínam si, že najprv sme nevedeli, že ten tretí v tom aute bol Michal.
Najprv, čo je dostatočná irónia osudu, som si myslela, že tam bol niekto, koho som nepoznala a tak mi môže byť úplne ukradnutý.
Ale poznal ich všetkých aj môj brat. A ten mal vážne podozrenie, že ten tretí bol naozaj Michal. Nevedel to ako zistiť a tak som napísala Mirovi, že ako sa vlastne Michal volal celým menom.
Spomínam si, ako mi Miro vtedy napísal: "No super. Takže som neprišiel o jedného kamaráta, ale rovno o dvoch."
A ja som tiež bola v takom šoku, že som ani nevedela, ako to teraz čo i len Mirovi napísať ešte pred tou jeho SMS, ako mu dať vedieť, že práve Michal bol ten tretí a teda jeho druhý kamarát, ktorý tiež umrel.
Vlastne ja som tomu ani veriť nechcela. Nedalo sa v prvej chvíli veriť tomu, že naozaj by sa mohlo niečo takéto stať. V takom šoku som si nahovárala, že došlo len k zámene mien alebo lepšie povedané k zhode mien, ale nie...
Ostali nám tu po ňom iba fotky a spomienky. V ten večer, keď som sa to dozvedela, ešte som to zvládala. Aj ráno, keď som sa zobudila. Definitívne mi to došlo, až keď som sa vracala domov zo školy.
Každodenne cestujem do iného mesta kvôli štúdiu. A až keď som tam stála na zastávke, pochopila som, že sa vlastne vraciam do mesta, kde tí, čo mi najviac pomohli v tom strašnom období, tam jednoducho nie sú.
Hľadela som všade vôkol seba. Začala mať halucinácie. Auto zelenej farby sa podobalo na ich auto. Kto bol vyšší ten mi pripomínal Ondreja, kto bol nižší a mal náušnicu v uchu a krátke vlasy, upravené tak, ako to bolo charakteristické pre Michala, to bol Michal.
Ale že Matej je kdesi v nemocnici, na to som síl myslieť nemala. Už bez tak som nezniesla žiadnu hudbu, alebo som zniesla len hudbu od skupiny Stratovarius, čo u mňa nebolo zvykom a plakala som ako malé dieťa, ktorému práve odišla mama.
A ja som sa pritom stala len tým osamelým bežcom z tej púšte, ktorý síce objavil konečne vodu, ale dostal sa do šoku a omdlel. A tá voda... Tá mu zrazu bola na nič.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár