Bolo to včera, keď som s takým nadšením kráčala k Bohu a aj on mal pre mňa pripravenú otvorenú náruč. Vedela som, že ma drží v objatí. Inak to ani nemohlo byť. Veď všetko sa tak rýchlo riešilo a rany sa liečili, až na pár menších, ale s tým ma učil kráčať a ja som sama nebola ani náhodou.
Bolo to včera, keď sa mi zdalo, že všetko okolo zmĺklo a nevydalo ani slova a ja som zrazu nebola schopná spomenúť si na to, čo sme všetko všetci spolu museli prežiť.
Dnes je ten deň, keď sa bojím. Všetko sa ozýva a ja stojím medzi mlynskými kameňmi. Kedykoľvek by som sa utiahla do Martinovho objatia. Kedykoľvek by som mu povedala, že ho beznádejne milujem. Ale ja nemôžem. Keď budem v jeho objatí, zrazu zistím, že mám strach veriť mu úplne. A to nechcem. A nemôžem sa rozprávať s nikým okolo seba bez toho, aby som vedela, že im neverím. A nemôžem hľadieť ani smerom k nebu, lebo už neverím, ani v to, že by ma Boh mohol dakedy opäť držať v objatí.
Dnes chcem odísť. Ďaleko za hranice tejto krajiny. Chcem odísť tam, kde more obmýva každú jednu skalku a čajky dávajú pozdrav na dobré ráno a dobrú noc. Chcem odísť tam, kde staré úzke chodníky medzi budovami dýchajú pokojom, tam, kde neďaleko od seba stoja kaplnky a kostol. Chcem ísť za ľuďmi, pri ktorých nemáte žiadnu šancu myslieť na minulosť. Nedovolia vám to. Tam žijete dnešok, prítomnú stotinu času a neexistuje žiadna minulá minúta, ktorú by ste museli preklínať. Sami zažili obdobie vojny, ktorá ich ničila a nebolo to tak dávno. A dnes stoja na vlastných nohách. To vám dáva dôvod vziať si z nich príklad.
Bolo to len včera, čo som pochopila, že môj život musím začať zbierať zo zeme a lepiť jeho malé čiastky k sebe. Jednoducho ich zliepať, nech opäť tvoria svoj obraz.
Martin sa na mňa nechápavo pozeral. Kto som bola a kto zrazu stál pred ním? Ale to isté som sa pýtala aj ja. Kto je on? Ja neviem. Nespoznávam ho. Žije a dýcha. A stojí blízko mňa. A jeho oči sú stále rovnakej farby. Stále sú tak sivo-modré, ako aj boli. A jeho tvár je stále tak jemná, oči usmiate a pery tak mäkké. Ani jeho bozky sa nezmenili. Sú stále rovnako nežné. Vtedy vychádza malá Kristína z ulity von. Prestávam sa báť. Na chvíľu. Vtedy viem, že sú veci, v ktorých mi neublíži. Že z toho kvanta vecí ostali tieto. Ale čo bude neskôr?
Bolo to len včera, keď sme boli obaja tak veľmi zamilovaní a pritom na úteku pred celým svetom, ktorý nám to nechcel dopriať. Bolo našou úlohou brániť sa. Ale ja som bola sama. Sama som chcela bojovať. On nie. On chcel čakať a ja som stála a neveriacky sa pozerala, či to myslí vážne.
Išlo o jeho meno. On bol pre každého zlý. Bol pre nich zlodej, narkoman, alkoholik, pre mňa najnevhodnejší partner, akého som si mohla vybrať a ešte sme mali tú drzosť začať si spolu, aj keď je odo mňa mladší. Ale- čo keď som zlá bola ja?
Bolo im ťažké vysvetliť, že všetko si vymyslel len môj bývalý, aby sa nám pomstil. A ešte mal aj tú drzosť žiadať o posledný bozk!
Najprv si o tom prehodil pár slov s Martinom, ktorý mu k tomu dal povolenie, aj keď na druhej strane dúfal, že sa rozhodnem správne a Paľovi nedám možnosť na žiaden posledný bozk. Samozrejme, že som mala toľko rozumu. Paľa som nenávidela. Mohol to chápať. Taký vzťah by nevydržal nikto. Nikto by nechcel vzťah, v ktorom je nútený k súloži. Martinovi som na druhej strane verila. Verila som v to, že ak prejdem tým obdobím, budeme mať konečne právo na spoločné šťastie. Verila som v to, že ma konečne bude držať poriadne v objatí a ani on, tak ako ani ja nedovolí ostatným, nech nám ničia vzťah. Ale priatelia sú predsa priatelia a tým sa nedá odoprieť ich želania.
Bolo to včera, keď som sa z každého stretnutia s ním vracala domov so strachom, čo sa už zase bude diať nakoľko sa situácia stále stupňovala. Celé to začínalo plačom starej mamy, ktorá uverila tým sprostostiam o ňom, jej večnými prosbami. Neskôr prišli na rad mamine urážky a ponižovanie. Otcov zákaz stretávať sa s ním. A keďže ja som ich poslúchnuť nechcela, prišli na rad facky. Každí, až na otca mal rád Paľa a každí si želal, nech sa k nemu vrátim. Nikto ma teda nebránil. Nemal ma kto brániť. Ani Martin.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
memoricum
17. 3.marca 2008 12:21
Zaujímaný príbeh. Je mi akosi známi. Čím to asi tak bude?
Napíš svoj komentár