čo vlastnila som kedysi-
pár písmenok
vrytých v lavici.
Na tvári slza
hrá svoju predohru.
Hviezdy sa tvária unavene,
ako keď diabol
svoje šípi žeravé
vráža im do tváre.
Ostala som sama...
Opustená v ríši vlkov...
Predomnou smutná vŕba
bojí sa uhynúť.
Sme vinní?
Nie...
Ty nie...
Len ja...
Vložila som si hriech
priamo do vrecka...
Hriech?
Tak lásku si nazývajú vlci...
Kto miluje, nech radšej mlčí.
Ostáva mi posledná nádej,
jediný triezvy pohľad
na tento svet
ukrytý v latinskom citáte:
"Totum laudatur,
si finis laude beatur."
Možno...
Keď priblížim sa k cieľu,
zacítim
silu týchto slov...
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Pekná báseň...milujem tento štýl básni, síce ho osobne vôbec neviem napísať...ale aspon sú tu na birdz ľudia, vďaka ktorým, môžem čítať skvelé básne a tak sa...hmmm...vžiť trochu do kože iných?: )
Napíš svoj komentár
Len sa mi nepáči v akom význame používaš symboliku vlka.. ale je to pochopiteľné, väčšina ľudí to robí.
Mimochodom zaujímavé články na blog.sme.sk