Snažím sa nahmatať to, čo už dávno neexistuje. Snažím sa nahmatať vaše ruky, vaše tváre, vás.... Snažím sa zachytiť váš úsmev, váš hlas..... A nič z toho už dávno neexistuje...
Ani neviem, ako to vysloviť. Vlastne ja už nič neviem vyjadriť. Slzy mi už z očí dávno vyplavili ich ľudskú podobu a bolesť už dávno rozleptala moju dušu. Už tu nie ste vy. Ani ja. Už tu nie je nikto.
Smutné... Vraj....
Spomínam si, ako mi raz ktosi povedal: „Po búrke druhé slnko vychádza a po noci ráno príde.“ Ale toto tu už nie je deň. Ani noc. Toto tu nie je svetlo. Ani tma. Toto je ničota.
Prosto- nejaké chladné prázdno. Nemá to názov.
Človek si vraj má ctiť Boha, rodinu, priateľov a toho, koho ľúbi. Nebudem sa rúhať ak poviem- okrem Boha a niektorých ľudí z mojej rodiny si už nectím nikoho.
Viem. Znie to kruto. Možno chladne. Pozrite sa, nazvite si to ako chcete.
Mám skoro dvadsať.... A cítim sa na päťdesiat. Človek si povie: „strašné! Veď si ešte nič nezažila!“ a ja už nemám síl zaplakať, ani prosiť o pomoc, ľútosť, už sa len ironicky zasmejem „Nie, nezažila. Pravda- okrem najtrpkejšej bolesti v ženskom srdci nič! Nič okrem najväčšieho poníženia, keď vás ktosi zašliape do zeme ako úbohého červa. Načo slovne!? Čo tam po slovách!? Majú tie snáď nejakú hodnotu!? Heh... Nie... Stačí tma... A vhodná miestnosť pre chlapíka, ktorý nemá ani štipku ľudskosti. Ten vás roztrhá na kusy len čo dostane možnosť. A vy už len schúlene sedíte v sprche a snažíte sa zo seba zmyť špinu... Ale koho? Veď vy ste neschybili. A potom... Potom sa pre vás hľadá pomoc. Vzťah, do ktorého sa budete môcť ísť vyplakať a nejaké sedenia... A vy sa nájdete kdesi na lúke s dlaňou plnou antidepresív, ktoré chcete pobrať zo zúfalstva. Tak náhleho a silného. A už máte za sebou ďalšiu skúsenosť. Tento krát psychické týranie. Kde sú hranice človeka? Ako hlboko môže človek padnúť? Ja neviem. Ja už vážne netuším. Snažíte sa postaviť zo zeme a v tom vám príde do cesty ktosi, kto má niekoľko zápisov v trestnom registri. Len pár krádeží a bitiek. Normálka. Bez práce. Bez školy. Chcete sa ho slušne zbaviť. Proste ho odstaviť zo svojho života. Ale on už pozná vaše slabiny. On vie, že máte radšej rodinu a priateľov, než seba. A tak sa vás slušne, so všetkou dôstojnosťou kriminálnika, zbaví on. Malý, krpatý, škaredý škriatok. Ach, áno. Koľko to len obsahuje vtipu! Len čo umrú dvaja blízky, on začne nebadane prilievať olej do ohníka. Ženské sú hrozné! Nahovoria všeličo! Ale všeličo uveria. V prvom rade. A tak sedíte uprostred parku, v najväčšej zime, na zasneženej lavičke, s fľašou najchutnejšieho ovocného vína, so stredne silným zápalom pankreasu sami. Sedíte, popíjate, fajčíte. Zrazu sa vám zdá, že niet pre koho žiť. Každý stojí proti vám. Tvrdil to predsa ten, komu sa dá najviac veriť! Pravdou je, že vy stojíte proti všetkým. To chcel dosiahnuť. Ostávate sami. Úplne. Zdá sa, že aj rodina mení smer na jeho stranu. Až kým neskríknete „Dosť! Pozrite sa, kto je to!“ a horko nezaplačete. Vtedy sa vráti iba rodina. Už nik viac. Žiadny priatelia. Človek vraj umiera toľko krát, koľko krát stratí priateľov. Ale ja som už mŕtva X krát. Mám už iba brata. To je jediné prečo ešte mám chuť žiť. Už nič viac. Ale škriatok neprestáva. On nezmĺkne. On sa z hry neodstaví. On pokračuje. A bude pokračovať. Škriatkovia sú už raz taký. A on chce ublížiť môjmu bratovi. Toto nie je paranoja, drahí ľudia. Toto sú jeho slová. A vy už po tom všetkom len úchytkom cítite, že sú tu noví ľudia uchádzajúci sa o miesto priateľov vo vašom živote. Noví uchádzači o vašu lásku. Ale vy ste ju opäť dali nesprávnemu. Človeku tvrdému a chladnému. A tak to ide dookola. Nádherný kolotoč!“
Ešte mám srdce. To za mňa počuje. Ale už ho nechcem mať. Chcem ho vytrhnúť zo svojej hrude a roztrhať ako kus papiera. Chcem ho zničiť. Rozšliapať! Nech viac už nič cítiť nemusím. Žiadnu bolesť. Žiaden hnev.
Nech nevnímam, že krváca.
A ja zatváram oči. Zvnútra som umrela. Raz a navždy.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
neluskahaluska
15. 11.novembra 2008 12:03
tak krasne no smutne
2
Toto je nádherné. Nesmierne smutné, nesmierne úprimné a napriek tomu, aké to je smutné (alebo možno práve preto?) je to úžasné. Fakt veľmi krásne
Napíš svoj komentár