"Čo sa stalo? " pýta sa lekár.
Chcela by som mu odpovedať. Porozprávať mu o tých hrôzostrašných obrázkoch, ktoré sa tesne pred samotným aktom môjho odpadnutia odpremietali a ja si zrazu spomínam...
"Čo sa stalo? " Zrútila som sa! Nakládla som si batoh s najťažšími tehlami a neuniesla ho. Chcela som kráčať. Mohla som. Mala pre koho. Mala som prečo vstať. Ale potom iný obrázok...
Prichádza polícia.... Super! Teraz to budú riešiť aj oni, ako aj vtedy... V tú noc. Keď nabehlo toľko áut. Policajt prichádza bližšie. Spoznávam ho. Je to ten, čo slúžil aj predtým a pomohol mi. Už mi nepomôže. Noviny sú plné rozličných psychopatov, čo napádajú ženy na ulici a tie vystrašené podávajú sťažnosti na polícii. .. Celý štát má čo robiť... Do zatajenej x-krát horšej skutočnosti narážala ľahšia a zrážala ma do kolien. Ustála som to. Dnes je už neskoro. Dnes mi už nik nepomôže. Je neskoro.
Kde si? Pýtam sa /ne/známeho. Potrebovala by som ho vedľa seba. Aspoň, aby ma držal teraz za ruku. Teraz... Ale v celom tom húfe ľudí ho ani nevidím. Mám chuť plakať. Už sa to nedá... Kamarát mu vyčíta pár vecí... "To nie je chlap, čo ťa nechal ísť samu. Nech sa mi ani na oči neukazuje! " rozčuľuje sa. Je neskoro. To nechápu? Spomínam si, ako sa raz kamarátka pýtala "Vždy je k tebe taký ironický? " Kde si? Pýtam sa i ďalej, no odpoveď nedostávam. Ale nič nevyčítam. On je ďaleko. On tu nemôže byť. niečo mu do toho vošlo. Je proste taký. Tuším, že z týchto x- výhovoriek sa začína krútiť hlava aj mne samej. Srdce mi čoraz viac zoviera bolesť. Áno, bolí to. Krvácam. Umieram.
Dostala som tú najostrejšiu a najnebezpečnejšiu ranu. Všetko pekné vo mne umiera.
"Čo sa deje? " pribieha môj priateľ a padá do kolien k môjmu bezvládnemu telu. Berie ho do náručia. "Bojuj, prosím! " prosí šeptom. Nie! chcem kričať Nie! Ty nie! Neplač! Nezaslúžim si Tvoje slzy... Zhrešila som. Bože, si tu? Zhrešila som vo svojich myšlienkach, aj citoch. Zhrešila... Ľúbila som iného, nie svojho priateľa. Bože, odpusť! On plače a márne hľadá odpoveď u lekára.Márne. Nikto na to nepríde. Nikto.
Prichádza priateľov strýko. Ani nevyzerá ako jeho strýko. Iba ako kamarát. Ako je ním aj mne. Až z detstva. Kamarát, čo ma zradil. Opustil... A potom prišiel a predstavil mi svojho synovca. Aj on padá do kolien "Nechcem stratiť svoju sestru! " On to vyslovil, ale môj brat, ktorý sa sem prirútil ako veľká voda to vykríkol a prevzal ma do náruče. Všetci obracajú oči plné prosby k lekárovi. Prečo im to ešte nepovie? Pýtam sa.
V pozadí polícia zatýka pár chlapíkov. Chcela som mlčať, mlčala som. Ale oni nie. Tak to tu majú. Mne odzvonilo. Im tiež. Čo už? Taký je život. Raz to muselo prísť.
Ale... Kde je /ne/známy? Asi o tom ani vedieť nebude. Strácam poslednú nádej. Moje telo kladú na akúsi podložku. Je mi zima. Prikrývajú ma plachtou. Bude mi teplo. Bude mi fajn. Pane, daj mi pozor na nich! A odpusť mi všetky hriechy, aj keď len jeden neľutujem. Jeden, pre ktorý som dosť trpela. Lásku k /ne/známemu. A ktosi prichádza. Chcem plakať. Chytil ma za ruku. Neskoro. Tuším plačem. Od šťastia. Že je tu. Láska, ktorá bola jediným mojím previnením. Neopätovaná. Ale láska. Celú ma prekryli plachtou. Už mi to dochádza. Došlo to aj im. Zbohom!
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár