(Ne)Príjemná rozlúčka

Zdvihne hlavu od pohára, zaostri zrak,
srdce radosťou podskočí.
Nevie ako ďalej, veď je tu fakt,
on to už dávno ukončil.

Alkoholom posmelená, nohy idú samé,
pozdraví ho, sladko sa umeje,
vôbec si tým hlavu neláme.

Modré oči sa rozjasnia, usmeje sa tiež,
obaja vedia, čo je vo veci,
no oči vravia len jedno, nerieš.

Miestnosť je primalá,
dochádza kyslík,
obaja strácajú zmysly...

Nasleduje ho von bez slov.
Dúfa aspoň v príjemný rozhovor.

Je divné ako jej dokonale rozumie
a napriek tomu vždy sklame.

Jej krehký pohľad prezdrádza všetko,
prikročí bližšie,
no pozrie na ňu iba letmo.

Tak veľmi túži objať ho
a povedať len tri slová,
nepremýšľať a iba konať.

Dobre ho pozná, vie aký je,
radšej na jeho hru pristupuje.

Rozprávajú hlúposti, smejú sa spolu,
dúfajú, že potlačia skutočnosť holú.

Príde spomienka, situácia sa mení,
jeho podhľad zmäkne,
obaja sú nemí.

Cesty späť niet,
rozumejú si bez viet.

Ako zvláštne sa s nimi osud hrá,
nakoniec doplatí len ona.

Svitne ráno, stojí vo dverách,
včerajšok je minulosť,
cíti jeho pieseň na perách,
je to však skúsenosť.

Smútok v srdci ju neminie,
bola to rozlúčka, dobre to vie...

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu